,, A raz, dva, tri a ešte raz! Áno! Raz, dva, tri...´´ rátala do tempa Martina. Cŕŕn! Cŕŕn!!!!!!!!!!!! Samozrejme tá otrepaná zvučka. A samozrejme tá zvučka vychádzala z môjho mobilu. Značku nemá. Je to jeden s tých, ktoré boli vyrobené ako prvé, a bol to len taký pokus či niečo také bude fungovať. A fungovalo. Prizvukujem FUNGOVALO! Už len dožíva svoje dinosaurie roky... ,, Prepáčte! hneď som späť...´´ vybehnem z telocvične a trielim do šatne. máme zakázané chodiť cez tréningy preč... Ale toto je naliehvé. Čakám jeden telofonát. Nie, nie od chlapca, ale od muža ktorému vďačím za svoju existenciu. Mojho otca! Chápete, kto by už čakal kým mu otec zavolá?! len ja! Ja tá naničhodná dcéra, ktorá nemá kúska cti v rdci.... hm, no niekedy je dosť krátko zraký. Vlastne stále!!!
,, Počúvam.´´ snažím sa pôsobiť nenútením dojmom. ,, ahoj.´´ môj otec.
,, Áno? ´´ nech si pomôže sám. ,, Chcem sa ťa spýtať, či prídeš na výkend.´´ skoro šepká, ale tú nanič súcu hrdosť počuť aj cez telefón.
,, Neprídem...´´ vychutnávam si tú chvílu a preto idem pred budovu, kde stojím v začínajúcom daždi ,,Vieš najskôr sa musíme porozprávať a potom prídem na výkend.´´ ,, Môžme sa u mňa.´´
,, Nie. Porozprávame sa na mierovom území.´´ zaprotestujem. Čakala som, že ako vždy so mnou nebude súhlasiť, ale ten prúd slov ma zaskočil. A nie v dobrom. ... uprostred rozhovoru, pri ktorom som značne prehrávala a pri ktorom mi začali tiecť slzy, sa odrazu otvorili dvere. V dverách stál Tomáš. Tomáš, ktorý je po celý čas (asi rok) čo chodím na naše tanečné tréningy, ticho. Je to múdry chalan, i keď málokedy mimo tréningu niečo povie.
Pozeral na mňa ako keby ma prvý krát videl. Dlho sa na mňa bez slova pozeral kým som habkala popri otcovi. Nakoniec mi praskli nervi a ja som na neho zakričala cez mobil aby sa tou svojou sebeckostou zadrhol a hodila som mobil na chodník. Tomáš sa ešte chvíľu na mňa poizeral a potom vykročil ku mne. Bolo mi jasné, že je to trapné a že sa zle cíti, lebo popri chôdzi sa chytil za zátilok. To je jasný znak, že je niekto nervózny.
,, Choď domov. Poviem im, že ti je zle.´´a zohol sa pre mobil. Pozerala som sa na neho a nezmohla som sa na slovo. Ojedinelí jav. nemo som prikývla, zobrala mobil a odišla do šatne. Nezaoberala som sa obliekaním. Hodila som na seba bundu a vybehla na zastávku. Chvalabohu, že už chodím sama domov. Bolo mi jedno, že možno kvôli tomu budem mať problém, ale nech. Je to predsa otec,mamina ma pochopí.
Keď ma vodič v atobuse videl, podal mi balíček vreckoviek a nechal ma ísť bez zaplatenia. Celú cestu domov som fňukala, ale snažila som sa byť čo najtichšie. Vtedy by som prisahala, že sa proti mne spykol svet. Alebo aspoň boh. Potom som si spomenula na Tomáša...