smutné príbehy

Sú dni keď sa radujete z každej podstatnej maličkosti ako je východ slnka, dobrého jedla, dobrej nálade, bezbolestnému telu, z úspechu svôjho najlepšieho priateľa, z peknej historky. Ale dnes, dnes keď som sa ešte dnes ráno rozplývala nad krásnym východom slnka a oranžových oblakov, tak práve dens a teraz mám depku ako pes.... Áno priznávam nie je to veľmi poetické prirovnanie, ale už som unavená a práve pred dvoma sekundami sa mi vymazal celý text na túto tému, čiže to píšem odznova... Som zúfalá a smutná.. Zúfalá z toho, že som nevedela vypočítať jeden príklad, zúfalá preto, lebo doteraz som bola matematickou hviezdou triedy. Vzásade nie je to až také podstatné, ale pre mňa áno! Týmto som sa odlišovala a to, že som vedela úžasne matematiku ma robilo chytrou a silnejšou ako ostatných. Neviem prečo, asi som zakomplexovaná, ale stále mám pocit, že musím byť stále lepšia ako ostatní. Byť múdrejšia, lepšia, krajšia a atď. Na tom treťom si až tak nezakladám. Mám pocit, že ma stále chce niekto potupiť, napadnúť a zosmiešniť a že si o mne všetci myslia aká som úbohá. Možno aj preto lebo: podľa seba súdim teba. Dlho som si myslela, že v mojom okolí sú len úbožiaci a nuly.... a keď sa to tak vezme veď všetci sme nejaklý a len zato, že niekto miluje Hannu Montannu - nie som si istá či som to dobre napísala, a že niekto vživote neprečítal jedinnú knihu nemusí byť nula. I keď je pravda, že by ste ľudia aspoň jednu mohli... no, ale aj keď niekto nečíta môže sa vyznať v počítačoch, alebo slovenskej gramatike, alebo sa vie pekne obliecť a raz bude navrhovať šaty, alebo je súcitný a bude pomáhať postihnutým ľuďom. číst dál