Zima -umelecký opis

Umelecký opis

Na chvíľu sa rozprestrie závoj hmli a cez zdvihnutú oponu vyskakujú drobné snežné baletky. Ich pleť sťa kúsok kryštálu a ich suknička sťa páperie vtáčaťa. Prudko sa otáčajú, vyskakujú a nechajú sa unášať  mrazivým dychom vetra.  Nad konármi nahých stromov spomalia svoj divý, ale zato elegantný tanec a tancujú ďalšiu zo svojich zložitých choreografií, ale tentoraz pomaličky ako keby nechceli zobudiť stromy z ich tvrdého spánku. Vystierajú svoje nôžky a ruky, aby mohli svojím dotykom pohladiť ich drsnú pokožku. Niektoré už celkom znavené svojím tancom si posadajú na hlávky stromov a odpočívajú.  Ďalšie- tie odvážnejšie, letia v ústrety skrehnutej náruči zeme. Starý lapaj vietor im pre tento krát dovolí jemne dosadnúť na steblá trávy v kryštálových kožuchoch.  Niektoré svojím telom prikryjú už celkom čierne až fialové lístky mladej Lipy, ktorá prvý krát zažíva tento dokonalí tanec ľadových krásavíc. I keď sú nádherné, ale všetko živé čo sa včas neskryje a neskloní hlavu pred ich silou a krásou zaplatí daň. Mladé zajačiky vykúkajú spoza matkinho hustého kožúška a pozorujú ako sa ten veľký a ohromný hnedasto zelený svet mení po dotyku týchto drobných krásavíc, na kryštálový zámok. Stromy obsypané spiacimi baletkami vytvorili zo svojich korún striebristý strom s veľkými balkónmi, kde sa môžu drzé vrabce preháňať a predbiehať v ich škriekavom speve. Nie je to nádherné? Vrabčiaci si  posadali na jeden z konárov starého duba, na jeden z balkónov s najlepším výhľadom do útrob zámku, ako hudobníci v orchestri a spustili jednu z ich divotvorných skladieb.  Cez tichý lesný zámok a priestrannú ľadovú tanečnú sálu sa nesie ich spev -nespev až k ušiam mladého neotesaného vetra. S radostným výkrikom sa otočí na päte a pozhadzuje zo stromov všetok sneh, ktorý ich chráni ako kožušinový šál. Kľučkuje medzi stromy, plazí sa pod kríkmi až nakoniec rozrazí dvere na lesnom zámku a oprie sa o strom, na ktorom spievajú v dobách zimných, vrabce. Pod fúzy sa zachichoce a svojim mrazivým dychom pošteklí spevákov. Schytí hlasy prekvapených vrabcov a už roznáša ich melódiu po celom okolí zahalenom hmlovým šálom. Preletí aj cez tanečný sál a pozobúdza mladé zajace. Tie ako malé chlpaté guľôčky sa teperia za matkou sa pozrieť čo je nové. Šmýkajú sa a padajú po tých chladných vlnách snehového mora. Niekde je more pokojné priam až vidieť do hĺbok jeho zeme, kde je všetko iné ako v ich svete. Čas tam nič neznamená, prúdy vody ako kalné stuhy sa lenivo prelievajú jedna cez druhú.  Sem-tam sa k tejto pomalej hre pridajú aj vážne vyzerajúci páni v zvláštnych lesklých oblekoch. Sú celý čierny a hnedý ako oni sami, lenže títo páni sa lesknú sťa slnko, keď je na vrchole svojich síl. Zem týchto múdrych tvorov je celá pohrúžená v tme a smútku. Nikto neprehovorí ani slovka a len málokedy vychádzajú sa pozrieť na tú krásu v okolí. Aj teraz, keď prichádza zima, ich krajinu opevnia ľadovou škrupinou aby ich nikto nerušil v ich rozýmaní.
    Zrazu sa divoko dvihnú páperové prikrývky, ktoré na okolí všetko poprikrývali a ospalá krajina sa ocitne vo vojne živlov. To je pani Víchrica. Vždy zle naladená a nespokojná. Ohýba koruny stromov a otriasa z nich úbohé baletky. Preženie sa cez lesný zámok a strháva všetky kryštálové lustre zo stropov, ničí jemnú čipku na konároch dominantných smrekov a svojím  pohľadom zmrazuje všetko živé.  Nastali zlé časy. Ale dlho netrvajú, keď už všetko stojí hore nohami pani Víchrica sa upokojí a zmizne ako sa zjavila. 

jA

p.s. pustite si k tomu:

http://www.youtube.com/watch?v=Es9RgQGw3Gk