,, A raz, dva, tri a ešte raz! Áno! Raz, dva, tri...´´ rátala do tempa Martina. Cŕŕn! Cŕŕn!!!!!!!!!!!! Samozrejme tá otrepaná zvučka. A samozrejme tá zvučka vychádzala z môjho mobilu. Značku nemá. Je to jeden s tých, ktoré boli vyrobené ako prvé, a bol to len taký pokus či niečo také bude fungovať. A fungovalo. Prizvukujem FUNGOVALO! Už len dožíva svoje dinosaurie roky... ,, Prepáčte! hneď som späť...´´ vybehnem z telocvične a trielim do šatne. máme zakázané chodiť cez tréningy preč... Ale toto je naliehvé. Čakám jeden telofonát. Nie, nie od chlapca, ale od muža ktorému vďačím za svoju existenciu. Mojho otca! Chápete, kto by už čakal kým mu otec zavolá?! len ja! Ja tá naničhodná dcéra, ktorá nemá kúska cti v rdci.... hm, no niekedy je dosť krátko zraký. Vlastne stále!!!
číst dál