Dym

   Zase je tu... Nemá nič lepšia na práci, len sa tu flákať a sledovať ma? Stojí v tieni, ktorý vrhajú vysoké domy ešte z devätnásteho storočia, ktoré lemujú ulicu. Je oči kopírujú so mnou každý môj krok. Sem-tam do prítmia šibne zvedavý slnečný lúč a osvetlí jeho oči. Chlad, osamelosť a sila... ani štipka radosti, alebo aspoň trochu slušnosti! Okolo tváre sa mu lenivo prevaľujú obláčiky dymu a potom stúpajú do belasích výšok. Aj keď sa držím čo najďalej od neho, na druhej strane ulice veľmi dobre vidím ako sa mu v uchu aj v obočí leskne kov. Nikdy by som nepovedla, že mať dieri v tvári a potom si do nej ešte aj pchať dáky kov, môže byť na niekoho tvári také prirodzené.
    Ticho uháňam na ulici a snažím sa jeho smerom nepozerať. Čo tým sleduje? Už je to minimálne tretíkrát. Ako v rozprávke, niečo na štýl červenej čiapočky. Idete si na kvietky a potom si uvedomíte, že pri rohu na vás číha hladný vlk...
     Viem, že môj pokus o prirodzenú chôdzu je asi viete kde, ale nemôžem si pomôcť. Je to len obyčajný pud sebazáchovy. Keby aspoň niečo robil! Aspoň sa pokúsil sa tváriť, že nerobí to čo robí. Už viem, prečo nikdy na nikoho otvorene nezýzam. Človek nevie čo si má myslieť.
    Zahodí cigaretu na zem a zašlapne ju a pritom odo mňa neotrhne pohľad. Vyhrnie si rukáv košele a pohne sa.................................................................................................. nádych! výdych! Nebeže!!!
    On sa pohol! Asi takto sa cítili všetci, tí preiskumníci, ktorí sa plazili cez púšť a modlili sa aby si ich kráĺ lev nevšimol. Ako panter vyšiel z tieňa, pomaly a rozvážne, ako keby nechcel korisť vyplašiť. Viete rada by som povedala, že som úplne v pohode, a že mi to môže byť jedno, ale chalan ako on bije ľudí v úzkej uličke a určite má aj zápis v registri! A ja som k tomu ešte jeho kamarátovi povedala čo si myslím, takže asi teraz dostanem do tela....
     Chvíľu postojí na svetle a lúče jarného slna sa mu hrajú na tvári. Uprie pohľad na mňa cez ulicu, som skoro oproti nemu. Potom si prejde rukou vo vlasoch a pohne sa dopredu, a potom zabočí do jednej z uličiek čo pretínajú túto... Od prekvapenia zastanem. Lev odišiel? To mi vôbec nesedí. Ale pohnem sa ďalej radšej zmyznem kým sa náhodou vráti.

                                                           ............
       Vídem z papiernictva a celá šťastná sa pohnem smerom k lúkam, cez ktoré každý deň prechádzam. Teda skoro každý deň, niektoré dni zostávam u kamarátke a potom ideme spolu na tanečnú.
Zastrčím si vlasy za ucho, napravím si ucho na taške a pohnem sa v ústrety slnka a zeleným pláňam.
    Drobné kamienky mi štrkocú pod nohami, vtáky spievajú a kvety tancujú vo vánku. Stromi už sa pýšia zeleným páperím a vietor konečne voňia teplom. Vedľa kusu mojej poľnej cesty vedie drevená ohrada, kde muži z blízkej farmy vypúšťajú zvieratá. Väčšinou kone a kravy... ale niekedy aj ovece s veľkými zvoncami.Tak ako dnes.  Už z diaľky vidím, že sa malá skupinka oviec zoskupila okolo jedného ich ´´opatrovateľa´´... Toho som tu ešte  nevidela. Vysoká pevná postava, tmavé vlasy a vystretý postoj. Na zápestí sa mu hompáľa nespočetne veľa náramkov a jeho prsty sú zdobené samými prstenmi... to je celkom zvláštne na človeka, ktorí sa celý deň stará o zvieratá.
     A potom zočím striebro v jeho uchu a v obočí a mojím teľom prebehne vlna nepokoja. Ucho tašky zovriem pevnejšie a aj môj vnútorný pokoj a radosť sú niekde dávno za mnou. Otočí sa. Pomaly a až neprirodzene opatrne. Ako keby som tu ja bola lovec na pochôdzke.
     Pustí na zem trávu, ktorou kŕmil ovce a otrie si ruky do nohavíc. Na to, že sa fláka celý deň po meste celkom čisté... Odtiahne sa od ohrady a sleduje môj smer chôdze. A tak idem, dávam si na čas, pretože ak by som sa pre zmenu ponáhľala, mohla by som zakopnúť a to by danej situácii nepomohlo.
     Prejdem okolo neho. Až ke´d som mu chrbtom a potichu sa nadýchnem si uvedomím, že zadržiavam dych. A keď sa už moje srdce znovu rozbehne a upokojuje sa moje telo, začujem tiché chrapčanie za mnou. Vystrašene ssa otočím. Pretože emócie sú rýchlejšie a nepresnejšie ako logika. Až potom keď som mu stála zoči-voči som si uvedomila, že to on za mnou kráčal a že to bolo celkom aj pravdepodobné... Už som sa nadých, že niečo poviem, ale on len pokrútil hlavou a povedal: ,, Si si istá čo chceš povedať? Ja by som radšej pomlčal.´´ Aj by som mu niečo odvrkla, pretože musím mať vždy posledné slovo, ale jeho pohľad ma varoval: ešte slovo a zjem ťa! A tak sme išli domôv, knám domôv. Potichu. Aj som niekedy zabudla, že vedľa mňa kráča. Počúvala som orchester prírody, vetra a vtákov.... Len keď som niekedy prudšie stočila hlavu som ho uvidela s profilu. Také zvláštne. Ako keby bol vystrihnutý z dákej tmavej dieri a vsadený do slnečnej lúky. kde všetko žilo v súlade, láske a radosti. Ako keby ste anakondu dali do detskej izby. Asi tak.
     Ticho vedľa mňa kráčal a obzeral sa okolo seba, ako Japonci v Bratislave. A ke´d sme zabočili na moju ulici, kedže mi bolo trápne mu povedať, aby už išiel a zastavila som pred našou bránkou, že si otvorím, pokračoval ďalej. Len tak, bez pozdravu, alebo visvetlenia prečo sem so mnou šiel...

jA