Ste si istý? 1.kapitola

1. 1.  Kapitola

   Páni! To ubehlo... o tri týždne už budú prázdniny!!! Práve som vyliezla s kúpeľne po polhodinovej očiste (tváre- keby ma niekto nesprávne pochopil) a padli mi oči na kalendár. A je to naozaj tak! Už len osemnásť dní. Och,... nestíham! Nestihnem autobus...                         
    Brala som schody po šiestich a keď som už bola v chodbe, uvedomila som si že nemám tašku. Takže som musela ešte raz absolvovať cestu na Mont Everest. A keď som sa konečne dostala na ulicu, autobus už brzdil pri zastávke. Zastávka ako na potvoru je od nášho domu asi takých... no, inými slovami VEĽA METROV! S nechuťou som sa rozbehla po chodníku a rozhadzovala rukami aby autobus na mňa počkal. Už len.. x y metrov! Prekľučkovala som cez lavičky a celá zadychčaná som sa hodila na schodíky v autobuse. Celá červená som zo seba vytisla : ,, Ku škole, polovičný...´´   ,, Mladá dáma, máte naozaj pod pätnásť?!´´ spýtal sa vodič. ,, Čože?! Veď týmto autobusom chodím každý deň! Samozrejme, že mám pod pätnásť. Mám len štrnásť. ´´ odsekla som. ,, A máš preukážku?´´ štekol na mňa vodič. ,, Nie... ale mám žiacku knižku.´´ a už som si aj rozopínala ruksak. ,, Ak nemáš preukážku tak ti nemôžem veriť, polovičný ti nedám.´´ škodoradostne sa na mňa usmial. ,, Ale, ale... to nie je fér!´´ ,, Ha, tak si ju zadováž!´´ a naťukal mi lístok. Naštvane som mu hodila peniaze a odrhla lístok. Jedna žena okolo, ktorej som išla cez uličku na mňa fľochla nazúrený pohľad.  Vrátila som jej ho. Sadla som si na prázdne dvoj sedadlo. Zrazu na mňa padol tieň a niekto si vedľa mňa sadol. Čoo???! To fakt? Vedľa mňa sedel asi pätnásť, šestnásť ročný chalan. Mal strapaté hnedé vlasy a hlboké, lišiacke šedé oči. Pery mal jemne vykrútené do úškľabku, čím si vyrobil okolo očí malé vrásky.

   ,, To bolo zaujímavé.´´ pochvalne sa na mňa usmial. ,,Hmm.´´ nevedela som čo na to povedať. ,, To robíš pravidelne?´´ uškrnul sa.   ,, Podľa toho čo. Zaspávam alebo nasieram vodičov? ´´ uškrnula som sa. Zasmial sa. ,, Oboje.´´ kývol hlavou. ,, Častejšie ako by som chcela.´´ začervenala som sa i keď neviem či si to všimol lebo som bola celá červená v tvári od behu... Usmial sa: ,, U mňa podobne.´´  Nevedela som kam mám dať oči. Tak som ich radšej sklopila – nič prelomové. Samozrejme som sa nevyhla prihlúpemu usmievaniu. Zrazu ma niečo napadlo: ,, Ale teba tu vidím prvý krát.´´                           ,, Mm, to hej. Spal som u kamaráta a tak som išiel busom. Poviem ti, bol to boj o lístok.´´ uškrnul sa.  ,, Prisahám, že ak mi ešte raz naúčtuje viac tak mu zaplatím len to čo mám naozaj platiť!´´ nahnevane som fľochla na vodiča. Zasmial sa. ,,Kam chodíš do školy?´´ uprel na mňa svoje šedé oči. ,, Eh, na základku. A volá sa... preboha ako sa volá?!´´ je to možné? Ja som naozaj zabudla meno našej školy!!! ,, Ty si číslo!´´ zasmial sa. ,, Ona sa volá...´´ vytiahla som žiacku ,, ...volá sa ZŠ Andreva.´´ ,,Hm, o tej som ešte nepočul. A kde vystupuješ?´´ spýtal sa. Pozrela som sa von cez okno a zbadala našu školu. ,, Tu!´´ skoro som mu skočila na nohu keď som sa postavila na odchod. Elegantne sa mi uhol z cesty a kývol na pozdrav: ,, Zajtra tu budeš?´´ Nestihla som sa ani začervenať a vyhŕkla som: ,, Áno! Teda, ak ma nezabijú v škole.´´ Ani som poriadne nedohovorila a autobus prudko zastavil a ja som sa rozpleskla na bočných dverách. Neznámy sa rozosmial a s námahou povedal: ,, Len,... len aby to nebolo skôr!´´ ÚŽAS! Tak to je podraz! Ja toho vodiča snáď zabijem!                                                                                                                                                      Našťastie sa dvere otvorili včas, aby som mu nemusela odpovedať a vybehla som na ulicu. Červená – tentoraz od hanbi,  som letela do školy. Asi prvý krát som bola vďačná, že chodím do školy.          
       Cestou ku skrinkám som sa stretla s Leou. Lea je moja dobrá priateľka. Vždy keď sa mi niečo trápne, zlé, nespravodlivé, prekvapujúce, úchvatné prihodí má na mňa čas. Tak ako aj dnes. Kým sme si odomykali naše zelené a neskutočne nepraktické skrinky, rozprávala som jej dnešný zážitok. Lea má neuveriteľný talent, lebo vždy vie kedy má súhlasne zahmkať alebo kedy sa má tváriť nesmierne vážne, kde by ostatný pukali od smiechu a mne by ešte viac kleslo sebavedomie.
    Tento krát Lea začala so súhlasným zahmkaním a s vetou: ,,Och, zlato máš to ťažké. Mne by sa tak skoro nechcelo stávať a potom sa ešte naťahovať s blbím šoférom.´´ Potom natešene zhíkla keď sa na scéne objavil šedo oký neznámi. Neskôr nasledovalo pobúrené zakrútenie hlavou a : ,, Nevychovanec!´´ Ó, áno! Lea je poklad! Zasmiala som sa na Leinom vyhlásení a povedala jej, že veď je to jedno, čo si o mne kto myslí. Hm, myslím že ten náraz do tých dvier bol naozaj silný, lebo väčšinou nebývam taký optimista. Ale na to už Lea nestihla reagovať lebo zazvonilo. Ja som sa odšuchtala k svojej lavici, lebo som sedela s jedným .... no radšej nič. Nebudem neslušná. Sedím s vodcom zvierat. Vodca zvierat sa volá Adam Semaj. Je zbožňovaný všetkými. Dokonca aj staršími ročníkmi! Teda oprava, je zbožňovaný všetkými fiflenami, nafúkancami, zbohatlíkmi a zvieratami. Zvieratá väčšinou pochádzajú z našej triedy, ale nájdu sa aj výnimky.
    ,, Ale, ale Diana. Ideš neskoro. ´´zaškľabil sa ako keby sa drhol.          
,, Adam, dnes ti to mimoriadne svedčí. Čo si robil?! Išiel si na plastiku?´´ sladko som sa na neho usmiala. No, navzájom sa neznášame a tak sa neustále doťahujeme ako deti. Až na to, že deti sa navzájom neurážajú do krvi. A čo sa týka výzoru Adama, Adam je fešák až to bolí. Ale teraz to myslím vážne. Podľa mňa mal Adam frajerky už v pôrodnici...        
     ,, Naša neuveriteľne vtipná Diana. Kde na to chodíš? Predpokladám, že sa riadiš tým porekadlom podľa seba súdim teba! Až na to, že i ty vyzeráš aj s plastikou zle.´´ s vystretým ukazovákom opísal vo vzduchu kruh a zase sa začal drhnúť.  Týmto ma odpísal. Nevedela som čo mu mám na to povedať. Našťastie vošla do triedy učiteľka a všetci sme sa museli postaviť. A zase posadiť. Nechápem prečo sa musíme postaviť , čo nemajú nič lepšie na práci?!

   ,, Tak čo Diana? Nemáš slov?!´´ nechutne sa na mňa pozrel.         
    ,,Samozrejme, že mám... Adam, už ma neotravuj! Neviem sa sústrediť´´ zvýšila som hlas aby to počula aj učiteľka, ktorá už začala rozprávať o novom učive. Pozrela sa najskôr na mňa, ale potom s pohľadom vraha pozrela na Adama. ,, Semaj! Stíchnite, ak ste si nevšimli už začalo vyučovanie! Ak sa to bude ešte raz opakovať máte zápis!!´´ to už revala. Naozaj vybrala som si správnu učiteľku. Je známa tým, že keď ju vyrušíte na hodine čo i len hlasnejším buchnutím knihy, rozkričí sa, začne vás ponižovať a napokon vám dá zápis. No, nehovorím?! Práve otvára klasifikačný hárok a už píše...  Adam na mňa vrhol pohľad, ktorý by mohol zabíjať a zasyčal:                
    ,, Počkaj cez prestávku!´´ Zaškerila som sa: ,, Budem sa tešiť.´´ V skutočnosti sa bojím. Bojím sa preto, lebo Adam má svoju tlupu zvierat a tá je nemilosrdná. Možno si ma počká po škole, alebo ma strápni pred celou triedou. Neviem čo je horšie...                
    Hodina bola neuveriteľne nudná, ale ako na potvoru rýchlo ubehla. Učiteľka opustila triedu a už sa ku mne hrnuli všetky zvieratá + Adam. ,,Tak moja milá, mám kvôli tebe zápis! Takže čo s tebou spravíme?!´´ desivo sa ku mne priblížili. Na našej triede je hrozné to, že nikto sa do nikoho nestará. Niekedy je to fajn, ale inak... Zrazu sa ku mne prirútila ako anjel z nebies Lea a narušila zvierací kruh okolo mňa. ,,Diana! Prosím ťa poď som mnou. Potrebujem ísť na toaletu! Prepáčte chalani, že vám ju kradnem, ale ak si s ňou chcete dohovoriť stretko môžete sa jej spýtať aj inú prestávku.´´ rozjarene vyhŕkla a už ma ťahala za ruku. To je celá Lea. Vždy vie obrátiť aj tú najhoršiu životnú situáciu na žart.                                           
     Vleteli sme na toalety a Lea ma mňa uprela vydesené oči. ,, Diana, čo si mu spravila keď na tebe pozeral ako keby ťa chcel zabiť???´´  ,,Veď to poznáš. Len sme sa urážali...´´ pokrčila som plecami. Lea pokrútila hlavou a pozrela na svoje hodinky s diamantmi. V skutočnosti je to len brúsené sklo. ,,Som zvedavá čo tu budeme robiť sedem minút?´´ pozdychla  si. ,,Ďakujem Lea. Bez teba by ma asi roztrhal na franforce.´´ a objala som ju. ,, No, no. Zas Matka Tereza nie som, tak nerob drámu. ´´ a drgla ma do lakťa.
     Prestávku sme prečkali celkom ticho až na Leine záchvaty smiechu. Po nej už hodiny ubiehali ešte rýchlejšie ako prvá, ale našťastie som sa Adamovi vyhla. Cez hodinu mi nič nemohol urobiť až na psychické mučenie. Musím uznať je to majster svojho oboru...       

    jA

p.s. prosim rešpektujte autorské práva