Keď som prišla domov hodila som sa na postel a rozplakala som sa. Čudovala som sa koľko má človek sĺz... Počítala som každý svoj nádzych a výdych, až kým som naňho nemyslela. Posadila som sa a pozerala som sa na okno, cez ktoré bolo vidieť na záhradu. Celkom v zadu som videla volieru s andulkami. Moja matka ich zbožnuje. Zbožňujem ich aj ja, lebo mám postarané o darček... Zbehla som po schodoch a bežala k voliere. Neviem ako dlho som tam stála, možno pár minút a možno pár hodín. Pohla som sa odtiaľ až keď prišla mama. Keď si všimla moje uplakané oči, hneď pochopila. ,, Keby som to vedela, tak ti nedovolím kúpiť mobil.´´ hladkala ma po vlasoch ke´d som ju tuho obímala. Musela som sa pousmiať. Mama vždy vedela kedy má čo povedať, teda skoro, niekedy jej to ujde. Ako minule keď na celú ulicu zakryčala na chlapca, že toalety sú za rohom. Povedala to lebo si myslela, že si naložil do gatí. Vskutočnosti mal len nohavice podľa posledného výkryku módy, akoby povedala jedna moja kamarátka.
Celú cestu autobusom som mala srdce niekde v hrdle. Čakal ma tréning. A bude tam aj Tomáš. Na začiatkoch som bývala z neho tiež nervózna, ale to preto lebo som chcela na neho spraviť dojem a nevedela som ako, ale veľmi rýchlo ma to prešlo, lebo som vedela ženikam to nevedie. ASle teraz som nervózna z toho, že som jeho dlžníčkou a aj preto lebo mám taký pocit ako keby nás spájalo tajomstvo. Hm, takto to znie celkom romanticky, keď si odmyslím moju červenú tvár, spotené vlasy a šialenecké hodenie mobilu o zem....
Stláčam kľučku na ťažkých starých dverách a pocítim tú známu vôňu. Nové parkety, antiperspirant, čerstvo vytlačený text na papieri. Vkročím a skoro vrazím do Tomáša. ,, Ups!´´ uskočím. ,, Prepáč.´´ neospravedlňujem sa len kvôli dnešku, ale asi to nepochopil, alebo mu je to jedno. ,, V pohode.´´ a obíde ma. Zostra otvorí dvere na telocvični. Hneď ako vstúpi, všetci ho vítajú. Aj mňa podobne vítavajú, ale keď príde on mávajú ľudia v očiach rešpekt a zbožnosť. Nezávidím mu to. Ja mám radšej keď sú ku mne ľudia otvorený a majú vlastný názor. Keď je v miestnosti Tomáš všetci odpovedajú ako on...
Je mu jedno čo sa mi stalo, tak je to správne. Tak prečo chcem aby sa o to zaujímal? Keby sa ma na to spýtal, tak či tak by som mu povedala aby na to zabudol a že všetko je v pohode. Hm, tá puberta ma raz zabije.
Po tréningu, ako vždy sa v šatni zabávame. Väčšinou na Danielovi. Má krásne meno, je krásny, ale vždy povie takú kravinu! A vždy keď to najmenej treba. Daniel je schopný si pomíliť nohavice s mojimi. Už sa i raz stalo, že som sa natiahla po mojich džínsoch a neboli tam. A keď sa poriadne pozriem, zbadám ako si daniel na ten svoj vypracovaný zadok cpe moje džínsy a ešte k tomu hundre, ža asi pribral! No, ale aspoň mi ich roztiahol tak sa môžem tváriť že som schudla.
Dnes keď sa ho Maťa pýtala na čas jej odpovedal:,, Podľa svetového slovenského času je sedem hodín aj tri minúta a počkaj.... dvadsať dva sekúnd.´´,, Podľa svetového slovenského času? To mi trošku nesedí.´´ uškrnula som sa. Tomáš na moje veľké prekvapenie sa usmial tiež a povedal: ,, Tiež mi to tam nesedí.´´a trochu sa aj pochetával. Na vysvetlenie: aj psa by ste skôr uvideli usmiať sa ako Tomáša....