2. časť k Behu

       ,, Prepáč, ale už tu trčím asi dve hodiny a neviem chytiť signál!´´  Pozrie niekam poza mňa. Je celkom vysoký, takže keď so mnou chce udržať očný kontakt tak sa na mňa pozerá zvrchu.
       ,, Prečo tu chytáš signál?´´ nedá mi. Trochu na mňa zazrie.
       ,, Lebo, s niekým som sa na niečom dohodol a keď neprišiel tak som mu chcel zavolať a skončil som tu.´´ pozorne sa na neho pozriem. Nie je opitý? Kto by chodil na pusté polia chytať signál? To by už ani mňa nenapadlo!
     ,, Aha... no a čo po mne chceš?´´ spomeniem si. Táto konverzácia mi začína byť nepríjemná.
     ,, No, nevieš ako by som sa dostal do Bratislavy?´´ pozrie na mňa. Ale bez stopy prosby, alebo dákej slušnosti. Najradšej by som mu povedala, že netuším, ale ako naschvál to viem, tak mu to musím povedať.
     ,, No... ak sa vrátiš späť do mesta a prídeš pred Rathaus, tak na ľavej strane je zastávka autobusov, odkiaľ chodí autobus každých pätnásť minút. ´´ ukážem smerom na mesto. Pozrie tým smerom a zamračí sa späť na mňa.
     ,, Ako je to ďaleko?´´ čo ja viem?
     ,, Neviem, možno polhoďku cesty?´´ skúsim odhadnúť čas, ale keďže môj odhad bol vždy úplne chybný tak sa ani veľmi nesnažím...
     ,, Ježiš! To je dosť ďaleko!´´ kto ti vravel, aby si sa sem trepal? Ani neviem prečo som taká hnusná. Možno asi tým jeho prístupom a celým vystupovaním!
    Len pokrčím ramenami a už sa ja chcem na drzo otočiť a bežať ďalej, ale už sa pomaly zošerieva a asi by som sa mala vrátiť domov.
     ,, Inak nejdeš späť do mesta?´´ spýta sa zrazu.
    ,, Prečo?´´ vyľakane nadskočím. Myslím, že aj mama mala pravdu, takto v podvečer sú vonku len samí divní ľudia.
    ,, No, už bude tma... a mohla by si mi aspoň ukázať cestu...´´ navrhne divne odmerane. Zrazu mu cez tvár prejde divný výraz a povie na moje prekvapenie: ,, Teda, mohla by si mi ukázať cestu späť do mesta... prosím?´´
Myknem plecom i keď sa veľmi necítim nad vecou a tak dodám: ,, Hej, v pohode.´´
A tak som skončila s behom, lebo to nebolo veľmi vhodné. Ale ako sa zmrákalo tak som pohla aspoň do kroku. Ten divný chalan, asi aj sfetovaný neustále pozeral do mobilu . Asi sa snažil poslať tomu niekomu SMS.  Aspoň som nemusela hovoriť.
     Keď sme dorazili späť do mesta, len som mu ukázala smer a otočila som sa na odchod. Myslím, že mi zakričal na pozdrav alebo niečo ako ďakujem, ale nie som si veľmi istá... Keď som dorazila domov, už bola tma. Otec nebol doma.... mamina sedela v obývačke a hrýzla si nechty. Keď ma zbadala vrhla sa mi okolo krku a povedala mi do vlasov: ,, Fu, už som sa bála! Nabudúce musíš ísť skôr.´´
Usmejem sa na ňu. Viem, že má úplnú pravdu a som strašne rada, že z toho neurobila drámu.

jA