3. pokračovanie k Behu

    ,, Fu, zase ty?´´ nadvihne obočie.
    ,, No vieš, to preto že ťa toľko milujem.´´ zaškerím sa na človeka, ktorému by som najradšej dala facku. Jasné na brata. Divím sa, že to tu tak dlho vydržal a ešte ako on hovorí v takej nesexi práci.
    ,, Aha... ale myslím, že si mi neverná.´´ usmeje sana mňa a podá mi zásielku čo mi prišla na poštu. Opatrne si ju vezmem, pretože sú tam : KNIHY!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!Ja viem, možno si pomyslíte, že nešibe ti náhodou??? Ale ja prste ich milujem!
     ,, Inak, zavolaj!´´ vykloní sa z okienka a priloží si ruku k uchu v tom známom geste. Polovička ľudí na pošte sa na mňa otočí s úsmevom na perách. Jasné! Ľuďia veď to je môj brat!
    Vybehnem von na ulici a zamierim k malému ´´parčíku´´ kde si chcem sadnúť. Ale na všetkých lavičkách posedávajú mladý ľudia. Nechápte ma zle ja milujem mladosť, ale akosi mám vždy  blok keď sa s nimi mám rozprávať a vždy som v rozpakoch keď ich len tak vidím ako sa na mňa pozerajú....
    ,, Hej!´´ zakryčí niekto. Dáky vysoký chalan mi ide oproti. Chcem sa otočiť a pozrieť sa kto je za mnou, ale tak si poviem, že to zvládnem a len okolo neho prejdem, ale keď už ho skoro miniem zastaví vedľa mňa a dotkne sa ma ramena.
    ,, Hej! Čo tu robíš?´´ prehovorí na mňa vysoký chalan s tmavými vlasmi a tmavými pehami na nose. Pozerám na neho asi ako teľa na nové vráta, pretože sa len nervózne pousmeje.
     ,, Nepametáš? Stretli sme sa na tom poli.´´ ach, bože to je ten trápny moment keď vás niekto zastaví na ulici a s niekym si vás pomýli...
     ,, Prepáč, ale neviem o čom hovoríš... ja tu ani nebývam...´´ nervózne sa porozhliadnem. Všimnem si, že niekoľko ´´deciek´´ si nás začali viac všímať a niektorí chalani aj postávali poblíž, aby nás počuli...
      ,, Veď hej, v Rakúsku na poli, už bola skoro noc a ty si mi ukázala zastávku...´´ premeria si ma pozorne ako keby si zrazu nebol istý či som to naozaj ja.
     ,, Na poli?... aha! Už viem. Prepáč, ale nepamätám si tvár.´´ nervózne sa usmejem. Stavím sa s vami, že som červená ako rak!
     ,, No konečne! Už som si myslel, že som sa pomýlil...´´ povie a kývne tým chalanom hlavou. Tí sa k nám pridajú a zvedavo sa na mňa pozerajú. Všetci sú odo mňa min imálne o hlavu vyšší a o dva- tri roky starší.
    ,, Tak to je divča čo ma vrátilo domov.´´ uškrnie sa a chalani sa zasmejú. Jeden z nich má dredy. Až po pás! Nikdy som takýchto ľudí nevidela....
     ,, No, potrebovala som sa ťa zbaviť.... bol si priveľmi milý....´´ popravde poviem. Na to sa ozve hurónsky smiech.
    ,, Čo povedal ti až dve slová?´´ spýtal sa vlasáč. Usmejem sa.
    ,, No, popravde tri a pol.´´ uškrniem sa na nich.
    ,, A čo to nesieš?´´ spýtal sa ma môj polný známy...
    ,, No došli mi knihy, tak som si pre ne išla.´´ sklopím pohľad na svôj balíček. Určite ma nepochopia.
    ,, Fakt? V dnešnej dobe ešte niekto číta knihy? Ja že sme jedinní.´´ pokýva hlavou krátkovlasý blonďák. Je to celkom zvláštna znôžka ľudí. Jeden ako dáky Čech čo chodí celý svôj život po horách, ďalší ako vytrhnutý z magazínu najprestížnejších univerzít, môj známy ako bežný vysokoškolák, ktorí chodí von len za tmy.....
    ,, A čo tu robíš?´´ povie môj známy.
    ,, Kto by to do teba povedal, že tak veľa hovoríš.´´ usmejem sa na neho. ,, No, dnes idem ku kamoške na náštevu tak som späť v mojom rodisku.´´
    ,, Tak si to uži....´´ povie.
    ,,Vlastne som ti chcel len poďakovať, že si mi ukázala cestu, pretože jedinné čo viem je : Ich verstehe nicht!´´ Zatiahne.
     ,, Neboj sa. Aj ja viem len toľko....´´ pousmejem sa.
     ,, Majte sa.´´ pozdravím a odchádzam. Tak to som celkom obstojne zvládla, ani som sa nezasekávala v slovách.
    

jA