Čipka

   Čipka zo závesu na jej nahé rameno vrhá tieň.Zavreté viečka jemne sa chvejúce a pery trošku pootvorené. V prítmi izby pôsobí jej koža ako vytesaná do tmavého kryštálu. Biele prikrývky jej hladia jemne ružové líce a ovíjajú sa okolo jej tela. Ako sen. Dlaň skrátená pod branou, topiacov sa v záhyboch vankúša a periny.
   Uvolnený chrbát ako široké údolie, ktoré pretína uprostred koryto rieky, ktorá keď je už v samej doline naberá na nerovnosti a stúpa. Spod bledej kože sa pri silnej dávke sna rysujú rebrá. Len náznak, len ako vánok. A zase nekonečná masa beloby a vĺn... Spod rozbúrenej rieky bielych studených vĺn sa rysujú jej dlhé nohy. Jedna vystretá ako keby pripravená na dlhý beh a druhá len ledabolo skrčená, ako keby ani nemala potuchy o zámeroch tej druhej. Ale len inotaj, sú ako ostrovy v mori, ktorých príchod na slnkom zaliatu zem ešte len má prísť.
     Čipka sa pohne. Ako jej neviditeľný strášca. A ja sedím na parapete a sledujem. Sledujem záchvevy jej života a nevinnosti. Na strapatých vlasoch sa jej usadí svetlo z ulice. Tancuje a ligoce sa ako perly. Pretancuje až na jej vysoké čelo, teray úplne uvoľnené - bestarostné. Už pomynul vráska, síce neveľká, ale aj tak tam bola.  Nos... posiaty pehami ako malého dievčatka. Vidieť ich len vtedy keď som veľmi, veľmi blízko. Tak blízko, že vidím každú jej mihalnicu, každý pór na jej tvári.
    Neruším ju, len pozorujem. Pozorujem ako zaspáva nevinná láska. Dnes ešte nevpochoduje silná a panovačná. Dnes je láska len jemný závan vetra, len sa prihovára, len upozorňuje, že prichádza. A ja čakám. Čakám síce potichu, ale v mojom vnútri horí plameň väčší ako požiar v Alexandrijskej knižnici.

jA