Hrkálka na krku 1.kapitola

Napsal Vsetkojeprvyraz.bloger.cz (») 1. 11. 2012 v kategorii malé začiatky, přečteno: 410×

Hrkálka na krku

  1. Kapitola

   Všetci si myslíme niečo iné... Všetci máme svoje pohľady na svet,  názory, sny, túžby, ale čo je podľa mňa najhoršie tak to sú predsudky! Predsudkov sa človek asi najpomalšie zbaví ak aj vôbec.  Aj ja som mala predsudky, ale tie vlastne neboli ani také podstatné ako tie, ktoré mali ľudia proti mne...

   Všetko sa začalo mojím narodením. Už keď som sa narodila tak som nevyzerala ako iné deti. Hneď po pár minútach môjho života som mala otvorené oči a bez kriku a plaču som v pokoji pokukovalo po mojom okolí. Všetci boli prekvapený a z prekvapenia ich nevyviedlo to, že ako dieťa som bola nadpriemerne inteligentná. Vlastne ani nie. V podmienkach akých som vyrastala boli ľudia naozaj dosť pozadu.

   Bývali sme v odporných , vlhkých a nestabilných chatrčiach

, ktoré po každom väčšom daždi sa rozpadli. Kvôli tomu sme ich museli stále odznovu budovať. Sem-tam k nám zablúdili aj pocestný, ale tí sa u nás nikdy nezdržali. Veľmi rýchlo pochopili, že toto miesto je asi na takej vyspelej úrovni ako divoké svine.

   Takže, ak dieťa sa rýchlejšie naučí tú trochu písmen čítať a písať a k tomu začne zrozumiteľne a plynulo hovoriť je to priam požehnané dieťa! Ale tento názor dlho nevydržal... Po pár rokoch keď som sa naučila ovládať zbrane a keď som bola v boji a lovení lepšia ako ten najlepší muž z našej dediny začalo v mojich susedov a spoločníkov pri love, rásť podozrenie.

   Možno to bolo tým, že som nikdy nebola zranená a ani chorá ako iný. Vždy som ako prvá vedela vystopovať zver a perfektne som sa orientovala v neznámom teréne. Bola som rýchla, pružná a silná. Mala som pevné telo ako muži až na to, že postavu som mala ženskú. Po pár rokov sa ženy začali odo mňa odťahovať a báť sa ma. Asi preto lebo som bola výbušná, nezávislá od nikoho a hlavne som vždy povedala svoj názor. Naše ženy vždy boli podstate len psami pre mužov. Boli im nesmierne oddané a vždy im dávali za pravdu.

    Nakoniec sa to tak skončilo, že sa ma začali všetci báť a nikto sa so mnou nerozprával a nestretával sa so mnou. Nášmu vodcovi sa chodili ľudia sťažovať, že oni nechcú žiť s tou nebezpečnou obludou, ktorá sa nepodobá na človeka.

A to nebola pravda. Je pravda, že som mala pieskovo zelené oči zvláštnymi pohyblivými škvrnami v nich a že som mala čistú a bledú pokožku bez jedinej jazvy, alebo inej rany, ale nikdy som nikomu z ľudí neublížila! Možno som bola výbušná a hlasná, ale nikdy by som im neublížila.      

   Ešte jedna vec robila môj život ešte väčším peklom.  V dvadsiatich dvoch som prestala starnúť... Neprišla som  na to ja, ale ostatné ženy . U nás priemerne umierali ľudia v dvadsiatich rokov.  A ten kto bol starší bol veľmi vážený človek. Až na mňa...

V našej dedine bol naozaj tvrdí život, preto sme umierali taký mladý. V posledných rokov života ľudia vyzerali veľmi zúbožene; po prvé kvôli práci na poli, v domácnosti a lovu a aj preto lebo ženy pri pôrode zvyčajne umierali a keď nie ich telo sa celé preinačilo... Ja sama tomu veľmi nerozumiem lebo ja som nemala deti. Ale to ma rozhodne nemrzí! Nerozumiem ženám prečo chcú mať deti, veď to stále len jačí a jačí všetko sa pomaly učia sú tak strašne na začiatku hlúpe. Hocikedy prechladnú a často sa nedožili desiatich rokov. Áno, je to pravda. Deti aj keď boli pre ľudí požehnaním žili len krátko. Kvôli tomu bolo oveľa viac starcov ako detí a aj preto bol život v dedine stále viac  a viac ťažší. Najskôr mi to nedávalo zmysel, veď vždy tu bol ten problém, ale teraz to bol naozaj oveľa viac vidieť. Najskôr som si myslela, že je to tým, že ako dieťa som si to neuvedomila, ale o pár dní keď som si začala viac porovnávať ľudí z môjho ranného veku a mojej dospelosti uvedomila som si, že polovica žien už dávno umrelo.  A čo mi začalo biť do očí bol aj fakt, že teraz sa v posledných pár rokov rodili väčšinou len chlapci.  Všimla som si, že v dedine na jednu ženu pripadajú niekedy aj traja muži – chlapci... A do tých žien som patrila tiež.

Takže nastala situácia, že každá žena bola dobrá. Lenže ďalší problém bol v tom že ja som sa nemienila tejto záležitosti účastniť.  Vlastne ma ani nikto nenútil, ale aj tak po mne pár hladných očí pokukovalo.  Aj keď sa ma báli videli vo mne určitú nespútanosť, a čo naozaj už vôbec nechápem u mužov, že im v skrsol v hlave nápad, že čo ak by som mala deti ako som ja tak by ľudský rod by bol v určitom slova zmysle zachránený.     Deti by prežili svoj zraniteľný vek, mali by silných a rýchlych lovcov a ženy by neumreli po pôrode ako bolo zvykom. Malo to kopu výhod! A čo sa zrazu nestalo, všetci ma mali radi, ale aj tak sa ma báli a všetko čo robili bolo len na oko. Lenže ja predsa nie som sprostá, a tí ktorý mali tú drzosť prísť a robiť mi návrhy neboli už použiteľný na akúkoľvek fyzický pohyb. Všetci, ktorý prišli všetkým som musela spraviť určitú pamiatku na tele aby si už nikdy ku mne nedovolili prísť s takým nápadom! Ja by som mala zachraňovať ľudský rod?! Ani nápad! A tým som si vlastne kopu ľudí ešte viac znepriatelila. 

A to je ďalšia etapa môjho života.

P.s. prosím rešpektujte moje autorské práva

jA

Hodnocení:     nejlepší   1 2 3 4 5   odpad

Komentáře

Zobrazit: standardní | od aktivních | poslední příspěvky | všechno
Článek ještě nebyl okomentován.


Nový komentář

Téma:
Jméno:
Notif. e-mail *:
Komentář:
  [b] [obr]
Odpovězte prosím číslicemi: Součet čísel osm a devět