Je to tak?

   ,, Poď mi pomôcť s večerou prosím.´´ zavolá na mňa mama. Zbehnem dolu a nechám všetko tak. Dnes je velký deň. Otca včera v práci povýšili a tak to dnes oslavujeme.
    Mamina stojí za stolom a ozdobuje ovocný koláč, ktorý práve dopiekla. V ruke drží tu vecičku odkiaľ ide šlahačka a v druhej marcipánové ružičky. Popravde marcipán veľmi neoblubujem... Ale otec hej, ale ako sa tak n atu tortu pozerám, myslím že by sa mu viac páčila sviečková na smotane.
     ,, Ja budem ozdobovať šlahačkou a ty tými ružičkami.´´ povie. A tak jej pomáham asi ešte hodinku a potom prestriem na stôl. Otec má prísť o 18:20, ale už je sedem. V poslednej dobe chodí domov veľmi neskoro.

                                                                       19:00

                                                                        ...........

                                                                        20:00 asi ma lepší program pomyslím si skepticky

      Mama si niečo zašomre a hodí útierku do drezu. A odíde do chodby kde má telefón a ide volať. Asi otcovi, na moje počudovanie ale volá dákemu chlapovi menom Andrej. Pekné meno, ale práve teraz ho nenávidím.... O pätnásť minút je preč. Táto scéna sa opakuje každý deň. Otec dávno umrel, ale matka si stále myslí, že sa vráti. Lenže ako sa môže mŕtvy vrátiť? Mne nechýba, pretoža nás dve vymenil za dáku dvadsať ročnú babenlku menom Kika.... On mal vtedy 50 rokov a zomrel pri autohavárií, keď išiel za ňou do hotela. Irónia, tak mu treba.  Mama sa vráti až o dvanáste alebo aj neskôr. Už som sa naučila, že ju nemám čakať. Raz som sa jej spýtala kedy s tým už prestaneme, veď otec určite príde cez výkend a vtedy sa na mna pozrela a povedala: ,, Prestaneme s tým, keď už o to nikto nebude stáť.´´ A vtedy som si uvedomila, že o tom vie a že takto sa asi lieči zo svojho žiaľu. Nevadí, tá torta je dobrá.

jA