Jedna čsť ku Ste si istý???

Možno vás trochu metie postupnosť, akou sem pridávam články k tejto ´´kapitole´´ ale nebaví ma robiť veci v stanovenom postupe.

Vyjdem  zo školy a vydám sa v ústrety vždy rušnej Bratislave. Ani neviem kde som, len sa tak túlam. Otec má priateľa!  Hrôza! Kam táto spoločnosť speje? Myslím, že tie babky začínajú mať pravdu. Ako to poviem mame? Nevie to už?
     Kráčam obďaleč zastávky električiek. Vždy sa mi páčili, prídu mi veľmi elegantné. Práve jedna prichádza. Ešte ani  nie som rozhodnutá a už trielim oproti nej. Keď so škripotom zastaví, ako prvá sa vrútim dnu. Usadím sa úplne dozadu a rozoberám svôj nový nápad na kúsočky. Tak to v živote býva. Nič nie je také krásne ako sa nám zdá v knihách alebo vo filmoch.... Už aj cudzí život sa nám zdá lepší a zaujímavejší. A aj táto situácia je čistá realita. Keď sa niekam potrebujete veľmi súrne dostať , električka nikdy nepríde, ale v prípade ako je tento, že absolutne neviem čo mám robiť je tu hneď ako na zavolanie.
     Pozorujem ľudí v električke a napäto počúvam či už príde zastávka, od ktorej sa mi na sto percent zmení život. Ach, už zase dramatizujem.
    Nakoniec sa ponad sedadlá rozozvučí bežná zvučka a ohlásenie zastávky. Ako na ihlách sa postavím  a vyskočím von.
 Vzduch je už teplejší a tak si rozopnem bundu. Porozhliadnem sa. V Bratislave sa nevyznám... Možno ešte staré mesto zvládnem, ale ďalej je už tma.  
     Vysoké budovy mi nič nehovoria, ale aj tak kráčam ďalej. Viem, že niekde to tu bude. Nakoniec ju predsa len nájdem. Vysoká presklená budova, z ktorej neustále vychádzajú a prichádzajú ľudia v oblekoch. Kedysi som si takto prestavovala otcovu firmu, kde pracoval.
     Zhlboka sa nadýchnem. Fajn,  môžem.  Vykročím k otáčavým dverám a vojdem do obrovskej haly s bielou mramorovou podlahou. Interiér je veľmi vkusne a moderne zariadený, ale tomu som skoro vôbec nevenovala pozornosť. Kráčam k recepcii a netrpezlivo čakám kým si ma malá blondínka všimne.   
     ,, Ako vám pomôžem?´´ usmeje sa cvičene. Vyká mi.... hneď sa cítim múdrejšia.
     ,, Dobrý... Hľadám pána... pána Bastiána.´´ nervózne jej úsmev opätujem. Práve teraz musím zabudnúť priezvisko?!
     ,, A priezvisko?´´ spýta sa ako naschvál.
     ,, No, viete momentálne si neviem spomenúť... Posiela ma za ním jeho obchodný partner. ´´ snažím sa tváriť múdro. Obchodný Partner? Bože, veď to by som vedela ako sa volá. Recepčná si myslela asi to isté, pretože sa na mňa pozerala cez zdvihnuté obočie.
     ,, Aha... A ako sa volá jeho obchodný partner?´´
     ,, Pán Tajonský z rakúskej firmy Ason.´´ usmejem sa na ňu. Aspoň niečo.
     ,, Zavolám mu...´´ povie trochu neisto. Asi nečakala takú odpoveď. Vytočí číslo a chvíľu čaká kým ju prepoja. Potom ho požiada o rozhovor a spýta sa či smiem prísť. Po tej otázke bola dlho ticho a popri tom sa na mňa divne pozerala. Pripomenula mi mňa, keď čakám kým mi rodičia nadiktujú čo mám povedať ľuďom, s ktorými sa im nechce hovoriť.
    ,, Hm,... ďakujem. Dobre, bude vás čakať na druhom poschodí pri výťahoch...´´ ospravedlňujúco sa usmeje. Myslím, že tie baby majú asi zvlášť školenie ako sa majú usmievať. Tvár mnoho úsmevov, napadne mi.
     Som trochu zaskočená, že ma príme. Zamierim k výťahom a stlačím gombík. Prvé, druhé poschodie, cink! Dvere sa otvoria a pred nimi stojí sympatický Bastián.  I keď je milý, najradšej by som mu jednu vrazila. Kvôli nemu ma celé noci prepadávajú hnusné sny s ním a mojím otcom...
      Milo sa na mňa usmeje .
     ,, Ahoj! Tak teba som tu nečakal. Ako sa majú vaši?´´ otvorí mi dvere do jeho kancelárie.
Sú tu ešte traja ľudia, dvaja chalani a jedna asi tridsiatnička. Nikto ma nezaregistruje a tak ani nezdravím.
    ,, Diki, majú sa dobre,´´ lenže odkedy môj otec s tebou chodí  to už na sto percent neviem.
   ,, A prepáč, že som ťa tak prepadla, ale musím sa s tebou porozprávať.´´
   ,, Hej? Asi to bude vážne keď si sem prišla sama... ´´ trochu kŕčovito mi odpovie. Len prikývnem.
   ,, Tak poď.´´ povie a vyjdeme  na chodbu odkiaľ  zamierime do malej miestnosti plnej papierov, ceruziek a strojov... Asi sklad.
      ,, Takže?´´ obidvom je to nepríjemné. Myslím, že Bastián už niečo tuší. Zhlboka sa nadýchnem a pomaly začnem: ,, No, pred pár dňami som teba a otca videla na obede. A tak som ho začala trochu sledovať... Pozri nehovorí sa mi to ľahko, ale ja už fakt neviem čo s tým mám robiť. Mám také tušenie, že s otcom sa stretávate celkom často a kamarátske stretnutia to rozhodne nie sú.´´
Pozerám do zeme, takto sa mi to ľahšie hovorí. Bastián mlčal akosi pridlho a tak som konečne zdvyhla k nemu zrak. Celkom ma prekvapilo, že sa mu v očiach hromadia slzy a má celé hrdlo napnuté na prasknutie.
     ,, No, ... niečo tam je...´´ zarypne nechtom do kovového rámu poličky.  Tiež sa na mňa nepozrie, len splašene behá očami po jej obsahu.
     ,, Samuel a ja.... Samuel a ja sme spolu chvíľu robili a tak...´´´hlas sa mu lámal a prerývane dýchal.
     ,, No a potom sme sa párkrát stretli len ako kamoši... A a ja neviem! Proste sa to stalo! Sme si blízky a máme sa radi!´´  zakvílil. Fu, chlapec ide na to priamo.
     ,, Ako veľmi sa máte radi? Vieš, ak je to len taký úlet pod heslom : žijem život naplno, tak by som bola celkom rada aby sa to skončilo. Vieš, je vydatý a má tri deti!´´ to som už kričala. Jemne ma to zaskočilo, nemala som v pláne mu tu držať kázeň. V zásade to je medzi ním a našimi.  
     ,, Ja viem!´´ rozplakal sa.
     ,, Ale keď ja ho milujem! Strašne!´´ zachrčal a zviezol sa na zem. Zostala som tam nad ním stáť ako soľný stĺp. Táto situácia bola natoľko absurdná, že som sa musela smiať. Najprv to bol taká ten hysterický smiech, ale po čase keď som sa už upokojovala  som si k nemu prisadla na zem. Objala som a utešovala.
     ,, Ja viem... je to sakra ťažké!´´ pohladila som ho po vlasoch.
Chytil mi ruku a fňukal mi do ramena. I keď sme tam sedeli asi hodinu a mali sme celé telo stŕpnuté, hrial ma pocit, že aj keď je to riadny úder pod pás, aspoň na to nie som sama.

jA