Kanna

   Jesenný vietor prudko fúkal a ja som si musela silnejšie sťahovať šál aby ma neprefúkalo. Hlavu som si tisla na ramená a hrbila som sa. Ako som si uťahovala šál, nedávala som si poriadne pozor a moje pazúriky mi nahradili nechty a nepekne som sa poškriabala. Ruka mi vyletela k lícu aby som sa pozrela či je rana hlboká. Pekelne to boleleo. Keď som sa dotkla líca zakňučala som. Cez celé líce sa mi tiahli štyri dlhé krvavé škrabance. Aspoňže neboli hlboké.
   Rozbehla som sa k domu aby som si tú ranu niečím upokojila keď mi oči padli na schránku. Bola pootvorená a vytŕčala z nej hŕba papierov. Stislo mi srdce, možno jeden z nich je aj pre mňa. Káždú chvíľu čakám kedy mi príde oznam kedy sa mi začnú skúšky. Pár dlhými krokmi preskáčem až k nej a opatrne sa začnem prehŕňať v papieroch. Odkedy mám v sebe darové gény často sa podráždim a to často vedie k zježeným vlasom a vystrčeným pazúrom. Keď nájdem na jednej z obálok moje meno roztlčie sa mi srdce. Je z javorového dreva.... ani neviem ako to viem! A má nažltlú farbu, je poriadne hrubá. Na obálke je vytlačené moje meno a adresa ale písmo vyzerá ako keby bolo písané rukou. Veľmi si zakladáme na osobnosti, lenže ak by sme všetko písali ručne po prvé by všetko trvalo veľmi dlho, pisateľa by bolela ruka a niekedy by sa písmo ani nedalo prečítať. A tak sa všetky listy oficiálne písaným , čiže osobnejším písmom. Nikdy predtým som nedostala oficiálny list, a to nehovorým že priamo z vládnej budovy.
    Z rostrasenými prstami pomaly otváram obálku. Keď začujem slastné prasknutie lepidla zo živice zacítim známu vôňu potlačeného papiera. V obálke je pár hárkov a čudné malé knižky. Keď si prezerám listy cítim sa ako keby som páchala niečo nelegálne. Čítam listy s názvami ako:

O členských skúškach
Informácie o vás
Čo porebujete
Váš dar....

jA

p.s prosím akceptujte autorské práva