Ludia s ktorými som každý deň

   Kedy sa to stalo? A vlastne čo sa stalo? Ešte pred chvíľou sme s kamarátkou liezli po preliezačkách na ihrisku. A keď sme sa učili zaväzovať si šnúrky: k cieľu nás hnala zvedavosť a myšlienka vyrovnať sa našim dospelým a veľkým rodičom. A keď sa mi to uško podarilo! Pamätám si ako ma brat potľapkal po ramene a blahosklonne sa na mňa usmieval. Šnúrky už pre neho neboli výťaztvo. mal ´´ vyšie ´´ ciele. Bol už v škole. Bol veľký brat, ktorý chodil do tej záhadnej a fascinujúcej budovy.Viem, že mával problémy a rodičia ho vždy podpichovali. a ja som sa pridala. Myslela som si, že budem lepšia ako môj brat. Ale už sa tie časy pomynuli, keď v kolónke známok boli len jednotky. nemilosrdná realita zablúdila aj sem. Moja prvá štvorka, vlastne aj posledná bola v štvrtej triede. Diktát - celosvetové spiknutie proti deťom... 

   Potom druhý stupeň. Wow!!!!! už sme veľký. Teraz keď sa pozerám na tých strateným piatačikov, ktorý chcú byť silou mocou vidieť, premýšľam či sme aj mi boli taký. Prestúpila som na novú školu. Keď som išla k bráne školy, srdce som mala niekde v sukmi... V tedy to boli deti, tak isto ako ja, vystrašené. Teraz sú to vysoký, štíhli maldý ľudia ktorý si nedovidia pred nos. A ten nos je dosť krátky... Na začiatku som mala dve kamrátky, ktoré boli tak povediac vyvhelkami triedy. nikto ich nemal veľmi v láske, také šedé otravné myšky. Tie sa veľmi nezmenili. Len asi viac hovoria... V tedy sme sa royprávali spolu o všetkom, ale teraz sa s nimi ledva pozdravím. vtedajšia kráska a bohyňa triedy, je v týchto časom pokladaná za hlúpu hus, bez vkusu a správania. Dnes predsa letia baby, ktoré nič nevedia, majú dlhé vlasy a váhu 20 kg.... Bývalá kráska má v hlave a je aj športovkyňa, ale prerástlo jej to cez hlavu... nevie sa správať bez zbytočného preháňania. Dnešné krásky, sexsymboli  sú na vrchole, ale pýtam sa ako dlho? Na strednej zhasnú, alebo sa ešta viac rozžiaria? Jedna z nich už klesá... Cez make - up, ktorý je ich druhá koža, nepozerá nič múdre. ako sme s opovrhnutím spolu rozprávali že sa nebudeme malovať do 15.... nevidražalo im to dlho.

   Chalani vyrástli, začali mutovať. Pripomínajú mi pokusné králiky, u ktorých sa prejavili vedľajšie účinky. Sú menej hlučný a výbojný. Nehádžu sa už po sebe. Hádžu sa po našich kráskach. Už do školy, nenosia nožíky a lego. Nerosprávajú sa len oni, zobrali do smečky aj pár báb. Sú ako talkshow. Každý chce byť vtipný a povedať to ako prvý. Je jedno, že sa bavia o ničom.

   No, a ja? Ja som sa zmenila tiež. Dala som sa ostrihať, na krátko. Ale to nie je asi zmena.... skôr to, že už nie som taká tichá ako pred tým, nenechám si od druhých skákať po hlave a chalanom sa už vyhýbam. Pochopila som že tam nič múdre nenájdem. Začala som  sa privpravovať do školy, i keď dobré známky mám aj bez toho. Moj parket- Matika sa mi vzďaluje lebo kvôli mojej pýche som padla na čumák.... menej vyhľadávam svoje kamarátky, nikto mi nevihovuje. Často sa hnevám a nedokážem nikoho akceptovť. Som stašne sťahovačná. Zaujímam sa o seba. a popravde nevypláca sa to. A už sa doma málo smejem a usmievam. Keby ste ma stretli asi by som sa usmiala, ale viem že sme sa všetci zmenili aj ja a že už to nebude ako pred tým. Viem že raz odídeme zo školy a už sa asi nestretneme. Možno o dvadsať rokov.... ale myslím že sa stretávať nebudeme. Budeme mať pociť, že sme niečo v našich životoch premeškali....