Nezaradené ku kapitoliam Ste si istý?

 Samozrejme nástup do školy bol oko inak úplne bežný a nezáživný. Proste pochopím ak sa ma kamošky spýtajú ,,Tak kam ste sa presťahovali?´´ , ale rozhodne som nečakala : ,, Jéj, čau, konečne si späť chýbala si nám. Už si zdravá?´´´.................... Prosím? Ešte raz? Dobre som počula? V skutočnosti ma to ani neprekvapilo. Sme umelo držaní, úplne rozdielni ľudia v jednej miestnosti na deväť rokov. Raz príde ten deň, keď zahodíte všetky svoje názory na dotičné osoby a začnete byť pokrytcami. Milý úsmev, sadnúť si do lavice, úplne odignorovať fakt, že vaša celkom ´´dobrá kamarátka´´ vyzerá nádherne a celkom bez štipku humoru a originality sa spýtať: ,, Akú máme prvú hodinu?´´ A pritom je hneď vedľa vás rozvrh!
    Ak ste držaný na deväť rokov v budove, kde vás len masochisticky a kruto potupujú, utláčajú a lámu vašu osobnosť, spolčujete sa aj s takými, s ktorými by ste sa za narmálnych a zdravých okolností nebavili. A všetci to dobre vieme. Je smutné zistiť, že sme dobrovolní pokritci. 
    Zazvoní. Bubienky drásajúce CCCCCCŔŔŔŔNNN! Mňami! Musím upozorniť na posledné dve slová: sú to citoslovcia priatelia! A stavím sa s vami, že to v tomto opkamžiku hneď aj zabudnete, načo mi je taká informácia, pomyslíte si. Máte pravdu, radšej by nás mohli naučiť napísať list keď sa chceme zamestnať-myslím brigádu. Alebo keby nás radšej naučili niečo o našich ( ešte žijúcich)m obľúbených spisovateľoch!
    Ale späť do mučiarne. Dvere sa rozrazia a za znenia fanfár vstupuje rytier (bez kona), ( asi by ju ani neuniesol) a svojím skúseným okom brázdi po triede. Všakže, tridsať rokov skúseností na škole urobia svoje a pri svojom zlatom stolci sa zastavý, zhodí testy a zreve: ,, Adam a Diana! Okamžite sem!´´ Verte mi, ak by som bred hodinou nešla na záchod bola by podo mnou mláčka... Adam sa zmete rozhliadne po svojich zvieratách, ale už sa trepe cez uličku k nášhu poslovicu dobrých správ a vzdelanosti. Ja s trochu pomalejšími reflexami uháňam za ním, ale potknem sa a silnejšie dupnem.
     ,,Čo robíš?´´ zrúkne, môj vykupiteľ z nevedomosti.
     ,, Nič! Len som sa potkla.´´ pípnem. Zhnusene sa na mňa pozrie. Cítim sa ako pod rengénom, dokonca sa začnem aj hanbiť za svoju spodnú bielizeň. Mala som si radšej zobrať čisto bielu...
    ,, Bavili ste sa! A máte určite aj ťaháky!´´ poklepe po katedre. Asi si myslí, že vyzerá ako Sherlock Holmes. To sotva!
     ,, Čo? Ja nemám ťaháky!´´ ohradí sa Adam. Ja len chabo prikivujem a snžím sa tvíriť naivne so zlomeným duchom a osobnosťou. Predsa len, nepotrebujem, aby mala pociť, že tento červ (ja) vie aj samostatne myslieť...
      ,, To ti tak verím. Vyberte si všetko z vreciek!´´ Ach, nie! Ja mám vo vrecku vložku a osmrkanú vreckovku! Zdráhavo vyťahujem svôj náklad a pozerám sa do zeme. Načiahne ruku aby som jej to tam dala.... S tou vreckoukou asi nerátala. Keď zbadá, že aj ja som človek a mám určité potreby, tak len ma zhnusene pošle na miesto.
    ,, A ty Adam?´´ nadvyhne obočie.
    ,, No, to je moja vec čo tam mám. Ja žiadne ťaháky nemám.´´ očervenie v tvári. Musím ešte stáť vedľa neho, lebo takto sa to proste robí. Prídete spolu, odídete spolu.
     ,, Nebudem sa tu strapňovať ako Diana!´´ zvraští nos. Začujem šuškanie a chichot, najkôr som si myslela, že to je na moju adresu, ale boli to zvieratá a o niečom sa veľmi náruživo doťahovali a nervózne pokukovali po triede.
     ,, Buď zápis a päťka, alebo nám ukážeš čo tam máš!´´ tak to je aj na Adama krutý trest. Pomaly si siahol do vrecka, ale potom si to rozmyslel. Zase tam naznačil cestu rukou, ale...
   ,,To fakt nejde.´´ zašepká. Ale náš rytier a posol dobrých správ sa len povýšenecky usmeje. Ona, on aj ja všetci dobre vieme, že ďalšiu päťku si už dovoliť nemôže. Zhlboka sa ndýchne, siahne do vrecka celý obsah jej tam vysipe. Najskôr sa mi uľaví, ale potom... Zatnem zuby,aby som nevyprskla do smiechu. Na dlani našej profesorky ležalo asi päť, alebo šesť malých ružovkasto farebných zvieratiek petshop!
    

jA