Mladík sediaci, pohrúžený do knihy. V sklách okuliarov sa mu odrážajú modré vlny pokojného mora. Vlasy farby mokrého piesku, ostrihané na krátko a šedé vážne oči. Celý jeho postoj stelesňuje postoj múdreho a rozvážneho ducha... Ručičky na jeho značkových hodinkách ukazujú dvanásť hodín aj päť minút. Zdvihne oči od knihy a pozrie na muža vedľa neho. Muž mu niečo hovorí, ale nepočuť ho pretože vlny mora jeho hlas prehlušia. Mladík ho počúva a odpovie mu. Taktiež nezrozumiteľne. Žena sediaca na lavičke vedľa krov oleandra ho pozoruje. Je zvedavá. Natŕča uši a snaží sa z rozhovoru zachytiť maximum. Je to cudzinec. Pousmeje sa nad svojím postrehom. Pravdaže je cudzinec. Je to viac než pravdepodobné. Črty jeho tváre, nepripomínajú črty špecifické pre jej krajinu. Isté je len to, že je Európan... pomyslí sa. Muž vedľa neho odchádza. Mladík chvíľu za ním pozerá, ale potom sa vráti ku knihe. Žena sa zavrtí na lavičke. Je to ten typ ženy, ktorá keď ju stretnete, veselo sa na vás usmeje a rozžiari celý deň. Vždy dobre naladená sa svojím vystupovaním si získa kopu ľudí už počas prvého stretnutia. Žena, ktorá neváha pomôcť aj neznámemu človeku, ale aj žena veľmi dôverčivá a málokedy spozná svojho nepriateľa. Aj teraz tam sedela a na perách sa jej pohrával potmehúdsky úsmev. ,, Mám ísť, alebo nie?´´ pomyslela si. ,, Na čo sa ho spýtam?´´ uvažovala. ,, Hodinky!´´ preblesklo jej hlavou a už aj vstávala. Uhladila si pestrofarebné šaty a ľahkým krokom zamierila k nemu. Zastala vedľa neho , na strane kde mal hodinky. Prehovorila anglicky, keď na ňu mierne zaskočený pozrel. ,, Prosím vás, neviete koľko je hodín?´´ opýtala sa otázkou sprevádzanú úsmevom. Zaskočený na ňu hľadel, ale ihneď sa pozrel na hodinky. Keď na ňu prehovoril, jeho angličtina mala zvláštny prízvuk. ,, Pravdaže... je dvanásť hodín aj desať minút...´´ a znova na ňu uprel svoje múdre oči. ,, Hm, ďakujem. Veľmi ste mi pomohli.´´ a zberala sa na odchod. Obyčajný pozorujúci človek by povedal, že bol svedkom úplne bežnej a každodennej situácie. Ale aj keď to tak vyzeralo, nebola to pravda. Olívia Craská už dlho čakala na túto príležitosť porozprávať sa stýmto mladým mužom. Samozrejme dlhý rozhovor to nebol, ale aspoň niečo. Olívia nešpehovala toho mladíka, to veru nie. Len ju zaujal a preto bola zvedavá. Zvedavá ako ešte nebola. Od ich – tentoraz naozaj náhodného – prvého stretnutia , neustále otáčala hlavu smerom kde ho naposledy videla. Bolo to pred dvoma dňami, keď boli s priateľkami na pláži. Lúče slnka sa odrážali v tyrkysových vodách mora, tieňa nikde a oni sa nemali kam schovať pred žeravým pohľadom slnka. Keď už boli beznádejné a chystali sa predsa len zložiť medzi opekajúcich sa ľudí, Olívia zočila tohto mladého muža, ako odchádza zo svojho miesta v tieni. Priemerne vysoký, pevné a vyšportované telo, polo mokré plavky, uterák a kniha pod pazuchou. Vtedy na sebe okuliare nemal. Bežný európsky dovolenkár. Ale čo ju prinútilo všimnúť si ho bola jeho nálada a vystupovanie. Pokojný, jemne usmievajúci sa s rozvážnou chôdzou a vždy uhýbal ľuďom oproti. Vtedy si ju on nevšimol, ale ona áno. A dnes, dnes si ju pre zmenu všimol aj on.Pozeral sa za ňou ako odchádzala chodníkom, ktorý vedie k pláži. Zrazu dostal chuť si zaplávať. Ale ešte počká, počká pár minút a pôjde. Nevadí, že pred štvrť hodinou tam bol. Snáď ju ešte zastihne... premýšľal.
Zastavil sa až na schodoch, ktoré viedli na pláž. Pridržal sa zábradlia, aby chytil dych. Nie kvôli tomu, že by nemal kondíciu, ale skoro zrazil skupinku urečnených Čechov, ktorý mu stáli v ceste a nehodlali z nej uhnúť, i keď videli, že sa ponáhľa. A tak tam teraz stál celý zadýchaný a nedočkavo hľadal ženu, ktorá ho tak zaujala. Zrazu si uvedomil, že si absolútne nepamätá ako vyzerá. Celý v zlostnom šoku sa bezradne obzrel. Snažil sa rozpamätať na tvár, vlasy alebo jej oblečenie. Vtedy mu blyslo - ryšavé vlasy – ako na niečo také mohol zabudnúť?! Jej vlasy mali farbu zapadajúceho slnka a kožucha prefíkanej líšky. Ešte raz sa obzrel a vtedy ju zočil. Vlasy aj telo mala mokré, ale bol si istý že je to ona. Ležala na modrom uteráku v tieni, vedľa dvoch žien. Čítala knihu a na perách jej pohrával úsmev.