Raz som stretol šťastie

Napsal Vsetkojeprvyraz.bloger.cz (») 1. 11. 2012 v kategorii malé začiatky, přečteno: 444×

 Bolo to jeden jesenný deň. Možno október a možno November, to nie je dôležité. Vtedy som išiel zo školy. Bol to ťažký deň a k tomu strašná zima. Išiel som okolo malých obchodíkov, ale nepozeral som sa do výkladu. Len som tupo pozeral do zeme a nevedel som sa odpútať od svojhich problémov. Kráčal som ako každý z toho veľkého stáda, ktoré sa nazýva ľudia. Riešil som len seba a svoje neexistujúce neštastie, miesto toho aby som sa poobrezal okolo seba a kochal sa nádhernou uličkou s malými obchodíkmi a s alejou stromou sfarbených do ohnivočervena. Možno by som si vtedy všimol ako sa odlepil od múru domu tieň. NAjskôr to bol tieň, ktorý nikto nevidel, potom sa z tieňu sformovalo stvorenie, podobajúce sa na mačku. Mačka sa nemusela pred nikým uhýbať, všetci to moje veľké stádo, ostatný sa jej uhli a ani o tom nevedeli. Každý ktorý je zahladený do seba a svojich problémov, sa vyhýba šťastiu. A k tomu je tak blízko!
   Keď som dorazil k fontánke, alebo skôr pítku zastavil som sa. Stlačil som kohútik aby som si opláchol tvár a konečne som sa prebral. Bol som hlúpy, studená vodu nepomôže ak sa snažíte byť šťastnejším, skôr naopak : budete sa jedovať že máte mokrú tvár, z ktorej vám za golier steká studená voda...
   A ani vtedy som si nevšimol ako sa ku mne približuje stvorenie. Už nebolo mačkou, ale drobnou ženou, ktorá nevyzerala dospelo. Pristúpila ku mne spredu i keď sa blížila za mno. Chytila ma za plecia a dlhým prstom ma prinútila sa na ňu pozrieť. Keď som sa jej zahladel do tváre, prekvapil som sa. Je drobná tvár žiarila. Žiarila teplom, smiechom, radosťou a nádejou. Nikdy predtým som takú tvár nevidel. Všetko celé jej telo bolo drobné až na jej oči. Velikánske oči, ktoré menili farbu podla dopadu svetla. Jej oči ma ani nie prepalovali, ale skôr na niečo nabádali. Uprene sa na mňa pozerala akokeby niečo nerozumela. Možno ten pohľad poznáte: matka príde za svojím synom a pozrie mu do očí. Hľadá v nich priznanie, priznanie že naozaj zbil toho chlapca v škole. Alebo príde za vami váš priateľ a dlho sa na vás zahľadí i keď ešte len včera  ste s ním hrali karty, nie je to pohľad plný prekvapenia ani opatrný ako keď sa pozeráte na neznámeho človeka, je to pohľad plný zainteresovanosti, ale váš priteľ nerozumie prečo ste iný i keď ste stále rovnaký. Vie len to že sa niečo stalo, ale nerozumie prečo.
   A tak sa na mňa aj ona pozerala. Pozerala sa na mňa ako na známeho človeka, s ktorým strávila celý svoj život, ale jej oči mi kládli otázku. Otázku: prečo si sa zmenil  mne si o tom nič nepovedal? nemám právo o tom vedieť?
    ,, Hm, nemám právo to vedieť? Čo myslíš?´´ naklonila hlavu na bok. Ohromene som sa na ňu pozrel a nevedel som odpovedať.
    ,, Prečo sa netešíš? Čo ti bráni sa tešiť z tohto dňa?´´ pokračovala ,, Dnes som na ulici netála, aby som sa zisťovala prečo ma k sebe nepustíš.´´
    ,, Poznáme sa?´´ vykoktal som.
    ,, Myslela som si že hej, ale po dnešku o tom dosť pochybujem. Čo ti bráni aby si nebol šťastný?´´ povedal priem plačlivo a oči sa jej sfarbili do čierna.
    ,, Byť šťastný. To je silné slovo. Človek je málokedy naozaj šťastný.´´ odpovedal som i keď som mal pocit, že ja tie slová nehovorím.
    ,, To nie je pravda! Len vy ľudia sa bojíte byť šťastný. Riešite nepodstatné prekážky súčastnosti, ale neriešite to či je váš životom, naozaj naplnený životom, láskou a šťastím. Len to je podstatné.´´ a pohladfila ma po líci. Pozerala sa na mňa ako moja matka i keď vyzerala mladšie ako ja.
    ,, Si už skoro dospelí. Ale to ešte neznamená, že sa budeš trápiť hlúposťami. Dospelí vravia, že mají veľ a práce a problémov. Ale to len preto lebo si to myslia. Keby si povedali, že sa nič nedeje a je všetko ako má byť, mali by aj v svojej mysli čas na život. ´´ a stisla mi ruku.
   ,, A vlastne kto si?´´ napadlo mi. Doširoka otvorila oči, a celá vyľakaná sa okolo seba poobrezala.
   ,, Naozaj to nevieš? Ach, tak dobre ... Som predsa šťastie! Všade prítomné i keď často nevidené a často ľudmi opovrhované.´´ rozosmiala sa. Jej vlasy so zrazu vnímal ako uši mačky, alebo skôr ako srsť. Pohybovali sa do prava a ľava , tom istom okamžiku.
   A vtedy sa na mňa ešte raz pozrela a ja som v jej očiach uvidel odpoveď na otázky, ako byť šťastný. Už viem, že som pre ňu známi človek, pretože keď som bol mladší  s čistejšou mysľou, bola mojou priateľkou ako každého živého tvora, lenže niektorý sa jej otočili chrbtom a ponorili sa do problémov, ktoré v skutočnosti neexistujú.  A tak sa zľakla,, pretože ja som do dnešného dňa bol stále jej priteľom.  A uvedomil som si že žijeme preto aby sme žili, nie preto aby sme sa zaoberali vecami, ktoré nie sú dôležité. A viem aj to, že ak žijeme v svete kde sú dôležité veci nedôležitými, je ťažké naplno žiť. 
    A tak som znova spoznal svoju priateľku....našťastie.

Hodnocení:     nejlepší   1 2 3 4 5   odpad

Komentáře

Zobrazit: standardní | od aktivních | poslední příspěvky | všechno
Článek ještě nebyl okomentován.


Nový komentář

Téma:
Jméno:
Notif. e-mail *:
Komentář:
  [b] [obr]
Odpovězte prosím číslicemi: Součet čísel sedm a pět