Spomínam. Spomínam moja drahá na chvíle keď sme bývali spolu. Spomínam na tie chvíle keď sme obaja boli plný snov a nádejí, bez akejkoľvek túžbe po istote. A ako sme si sľubovali, že pôjdeme za nimi spoločne.
A teraz, keď už nám zostáva len jedna jediná istota , tak som sa rozhodol ti napísať. Píšem list pre teba. Nie som si istý či ho dostaneš... Ale mal by som ho poslať, prekonať svoju zbabelosť a pohľadať ťa.
Koľké roky som to dúfam, že ťa raz niekde na rohu stretnem? A koľké noci som prebdel kde sme urobili chybu?
Chcel by som to napraviť. Ak si myslíš, že neskoro asi máš pravdu. Tak ako vždy... ale mala by si niečo vedieť. Tak ako dnes aj v včera, pred mesiacom a pred rokom, každý rok som myslel , že to napravím. Myslím na to odvtedy čo si sa mi otočila chrbtom a mizla v zelenom opare lesa. Vystretá ako kráľovná, odhodlaná až na kosť a pohľad silný ako z ocele. Krása vystupovala z každého tvojho póru na tele. Miloval som ťa. A milujem stále.
A tak, od dnes nebudem snívať o náhodnom stretnutí na rohu, ale celou svojou dušou budem dúfam či mi odpíšeš, či sa rozhodneš to aspoň na chvíľu skúsiť.
Viem moja milá, že už nám nie je pätnásť. Ale no a čo? Snáď aj vo veku keď už je naše telo zohnuté pod spomienkami rokov, aj keď bez okuliarov nevidíme na krok, ale naše duše sú stále mladé!
Ako ťa mám presvedčiť? Nezabúdaj na tie roky, keď sme boli presvedčený, že naše cesty sa nikdy nerozdelia. Už nevládzem žiť ako doteraz. Tak sám... A nemyslím sám ako to, že žijem v prázdnom dome. Odvtedy čo si sa otočila som sám. Bol som sám keď som sedel v kruhu priateľov keď som išiel do prvej práce. Bol som sám keď som sa oženil. Prečo vlastne? Asi som si myslel, že to napraví moju samotu. Ale ani nevieš ako som sa mýlil. Je mi ľúto, že som nebol dostatočne silný, aby som ťa pohľadal a prispôsobil moje kroky tvojim.
Každé ráno vstanem a pozriem na oblohu. Je šedá aj keď je leto a všetci vravia, že je žiarivo modrá. Nikdy obloha nebola taká modrá ako s tebou. Ako sa zrkadlila v tvojich očiach. Ani práve pokosená tráva nikdy viac tak krásne nevoňala ako s tebou. Ani jesenné listy nie sú také červené ako v tie septembri čo sme trávili spolu. A sneh, sneh stále v mojich spomienkach žiari, že ten ktorí o pár mesiacov príde, bude nevýrazný a bez štipky krásy.
Pri večeroch ako je tento- obloha žiari načerveno a leto cítiť v každom detaily prírody – ma stále pri srdci hrejú naše letné večeri. Stále pred očami vidím ako ti vlasy padajú do tváre a ja ti ich zastrčím za ucho.
Spomínam aj na ten deň keď sme nešli do školy a radšej sme išli na piknik...
A myslím aj na ten veterný letný deň, keď si sa rozhodla ísť inou cestou ako sme si na začiatku zvolili. Nezazlievam ti to. Tak si to cítila. Ty si chcela ísť inam a ja tiež. Ale už vtedy som vedel, že to nie je správne. Mali sme nájsť kompromis. Mali sme si nájsť spoločnú cestu, dostatočne veľkú pre oboch. Ale stále to je možné. Verím, že áno. Cesty nezanikajú a aj keby áno, tak si vyšliapeme vlastnú.
Prosím premýšľaj. Premysli si to. Ja som tu. Budem na teba čakať. Ale s tým rozdielom, že viem že som to nevzdal. Ani nevieš aký som šťastný, že ti píšem, že som našiel odvahu ti to povedať.
Prosím odpíš, budem čakať. Netrpezlivo ako vtedy keď som ťa po prvýkrát pozval na rande. Pamätáš? Mala si vtedy tie biele šaty s modrými kvetmi a modrou stužkou vo vlasoch.
Tvoj Samuel
jA