Ste si istý? 3.kapitola

Napsal Vsetkojeprvyraz.bloger.cz (») 1. 11. 2012 v kategorii malé začiatky, přečteno: 517×

   Prešlo pár dní od toho incidentu a chvalabohu sa nič už nestalo. Teda stalo sa, ale našťastie nič ohľadom toho Filipa. V autobuse som ho nestretla už týždeň a tak sa na to dáko zabudlo. Adam pár dní po mne záhadne pozeral, ale už s tím prestal. Lea sa na neho pýta každé ráno, nuž nemám jej čo povedať... A tak sme tú záhadu odsunuli do šuplíka s názvom: NADPRIRODZENÉ JAVY! a pustili sme sa do záhad zvaných učivo ôsmeho ročníka. Už minimálne hodinu tupo zízam do zošita z chémie a nechápem ani.... ani to čo sme brali na začiatku šestky... a o tých vzorcoch ani nehovorím. Na škole máme jednu neuveriteľne starú, zlú, rapavú a labilnú učku chémie, ktorej sa pletú ročníky, takže na nás ziape že sme sa nenaučili to, čo máme až na ďalší rok vedieť. Hm, a nechápem doteraz. Vidím to tak, že budem musieť simulovať bolesť žalúdka. A vidím už aj to, ako na mňa nahučí že sa nemám prežierať.                                                                    
   Radšej sa idem pozrieť na matematiku. Tú zvládam našťastie.

                             O päť minút neskôr.

   Takže, matematika za nami...A čo teraz... ďalšia záhadná vec na zozname je:...

  CŔŔŔ! Zvonček!!! Panebože, kto ma to ruší?! Čo ľudia nevedia, že pred písomkami sa nechodí na návštevy????  Asi nie... Bežím po schodoch – letím. Rozrazím dvere celá na supená, lebo -ako mi moji rodičia neustále tlčú do hlavy- mám pubertu a akákoľvek malá chybička nastane v systéme moja nálade klesá buď na pod mrazu, alebo poskočí do závratných výšin. Asi ste si domysleli, ktorá to bude. Otvorím dvere a ... a stojí za nimi Lea!!! Jéj! Nálada stúpa. ,, No, čo? Myslela som si že potrebuješ pomôcť s chémiou a tak som za tebou prišla.´´ už stúpa po schodoch do mojej izby. ,, Ty jej rozumieš?!!´´ celá prekvapená som sa na ňu pozrela. ,, Nie.´´ a pokračovala ďalej. Obdivne mi klesla sánka. Neobdivovala som ju preto lebo nevie chémiu, ale preto lebo sa len tak vezme a ide pomôcť kamoške. A tak som si sadla vedľa k nej na posteľ a obidve sme sa snažili rozlúštiť tú vec! Celé popoludnie vyzeralo asi takto:Smiech, výbuch smiechu, praclíky po celej izbe, mamina s príkazom upratať, smiech, upratovanie, pokrčená chémia, smiech, chémia v koši, ... keď Lea odišla domov mala som svalovicu od toľkého smiechu. Samozrejme sme sa nič nenaučili, ale čo sa dá robiť???

   Ráno. Ach jaj už je zase ráno... nemohla by sa tá zemeguľa točiť trošku pomalšie?! Hm, tak nič. Mamina ma celá vystrašená vyhnala o siedmej z postele, že zase nestihnem autobus. No a? Nestihnem ho tak či tak... to som jej radšej nepovedala nahlas. Raz som jej niečo podobné povedala minulý rok a musela som ísť pešo... mala som jednu neospravedlnenú hodinu.                              
    Raňajkujem. Zvláštna činnosť. Keď ju dlho nevykonávate tak ste z toho celý nesvoj... Hm, som zvedavá ako budem s plným bruchom bežať na zastávku.

                                                 ...

   Bežím. Ako inak. Som pred autobusom. Som vedľa autobusa. Nastupujem!!! Stihla som!... Ach, bože! To je Filip! Stojí vedľa vodiča a usmieva sa od ucha k uchu. ,, Polovičný ku škole.´´ kývne vodičovi. Vodič na mňa žmurkne a zoberie si peniaze od Filipa. ,,Čože? Nie, nie. Ja zaplatím!´´ celá v rozpakoch som zvolala. ,, Ale Diana, veď ho nechaj.´´ ozve sa Adam. Adam! ,, A čo tu ty?´´ stiahne mi hrdlo. ,, Robím doprovod. Vieš pre istotu, keby bolo treba doniesť kazajku.´´ a sladko sa usmial. ,, Ach, Adam! Už zase sa u teba prejavili príznaky?´´ zhrozene som sa na neho zadívala. Ale nemohla som si tú chvíľu poriadne vychutnať, lebo za mnou stáli ľudia a ja som si musela ísť sadnúť. Filip vedľa mňa. Trápne! ,, Ty sa voláš Diana?´´ to nebola otázka vlastne. ,, A ty Filip, ktorému dlžím tridsať centov.´´ vzdychla som si a dala mu ich. Pozrel na mňa zmetene.                        
    ,, Ale nie... prosím ťa. Potreboval som sa zbaviť centov.´´ zahovoril. Adam na seba chvalabohu nenechal dlho čakať a sadol si za nás. Ticho. Tak teraz je ticho?! Aj keby ma dáko strápnil by bolo príjemnejšie ako toto ticho... ,, Takže,...´´začal Filip.                         
  ,, Takže,...´´ Adam. ,,Učil si sa na chémiu?´´ vyhŕkla som. Až keď to zo mňa vypadlo som si uvedomila, že Adam sa nikdy neučí. Veď načo? Keby sa učil klesla by mu reputácia a zvieratá by si možno mohli nájsť dákeho hlúpejšieho vodcu. ,,No, trochu.´´ vyvalím naňho oči. ,, Ty si sa učil? A čo ak sa to dozvedia zvier... teda tvoji verní priatelia? ´´ opýtala som sa. ,, Eh, tak načo sa ma pýtaš?´´ štekol. ,, Čo sa učíte?´´ zachránil situáciu Filip. ,, No Diana, čo sa učíme?´´ pozrel na mňa Adam. Veľmi dobre vie, že chémia mi nejde. Priam sa v tom vyžíva. ,, Takže,...´´ spomínam si na stranu dvadsaťpäť a neviem čo sa na nej píše... ,, dnes je test z... zo zloženia atómu. A tak...´´                     
  ,, Si nám veľa povedala.´´ zaškľabil sa Adam. ,, Snáď si si nemyslel, že ti poviem všetky odpovede a... a vystupujeme.´´ Vyzvala som ho obočím. ,, Môžem?´´ pozrela som sa na Filipa aby mi uhol. ,, Jasné. Tak sa majte.´´ usmial sa. ,, Díki.´´ otáčal sa Adam k dverám. Rozbehla som sa k dverám, ale nakoniec som sa zabrzdila aby sa tá nešťastná príhoda nestala rituálom... Adam ma samozrejme nepustil pred seba a ja sním samozrejme nechcela ísť ku škole. Tak sme sa na zastávke rozišli, každý na inú stranu. Len škoda, že s ním musím sedieť v tej istej lavici...

...

     Z testu som dostala trojku a to len vďaka Adamovi, lebo bol nepozorný a ja som mu mohla nakuknúť do papiera. Myslela som si, že dostanem aspoň dvojku, veď snaha bola, tak v čom je problém? Ale lepšie ako štvorka... uvedomila som si, že musím zabrať. Veď tento rok robím prímačky  na gymnázium. Nesmiem mať na polroku žiadnu trojku a postate ani dvojku...  asi sa po dlhšom čase zase objavím v kostole. Tešte sa rodičia! Na ujasnenie: rodičia sú kresťania a chodia do kostola a ja som pokrstená a tým to končí. V našej domácnosti sa vždy viedli boje či pôjdem do kostola, alebo nie. A ja som im vždy musela vysvetliť, že som sa nikoho  nežiadala o krst. A aj to, že ak by ma pánboh chcel v kostole tak by asi do mňa tú vieru dostal... Nechceli nič počuť, takže som dostala domáce väzenie do ďalšej nedele. Raz sa stalo aj to, že som tri mesiace nebola vonku. A to ani na záhrade! Rodičia to potom museli prehodnotiť a miesto voľného pohybu mi zakázali pozerať televíziu, počúvať rádio a nemohla som chodiť ani na tenis. Vtedy som ho ešte mala rada. Potom sa u nich začali objavovať príznaky masochizmu: každý deň povysávať, vyprať, utrieť prach a nakoniec mi kontrolovali domáce úlohy! Tento krát som to musela zase prehodnotiť ja. Ale čoskoro som na to mučenie zabudla a moje pubertiacke pudy  ako hovorí otec, začali znova ožívať.      


P.s. prosím akceptujte autorské práva

jA

Hodnocení:     nejlepší   1 2 3 4 5   odpad

Komentáře

Zobrazit: standardní | od aktivních | poslední příspěvky | všechno
Článek ještě nebyl okomentován.


Nový komentář

Téma:
Jméno:
Notif. e-mail *:
Komentář:
  [b] [obr]
Odpovězte prosím číslicemi: Součet čísel třináct a nula