Tvoje problémy a ťažkosti sú vítané, i keď by bolo lepšie keby sme nemali žiadne... tu na tomto blogu sa ti nikto nebude vysmievať za svoje myšlienky a príbehy. Každý sme iný a iné sú aj nše práce! 
Na mojej tvári sa opierajú teplé lúče jesene. Jablká dozrievajú, zem voní, zazuľa sa ťahá po drevenom plotíku. Vtáci spievajú, včely bzučia a všetko okolo mňa sa teší z tohto krásneho nedeľného rána. Okrem mňa. nedokážem sa usmievať, smiať a radovať s ostatnými.
Oči mám pevno zavreté a snažím sa udržať slanú rieku v očiach. Moje líca sú ako vysušená pôda, hltavo pyje slzy. Pery silno stisnuté aby nevypustili do stveta vzlyky bolesti. Bolesti dlho ukrývanej v nútry duši. Hrdlo stiahnuté od napätia, bojuje s ukryvdenou dušou. Už dlhšie nebude mlčať! Už má všetkého dosť! ďalší nápor. Pešiaco bolesti pochodujú na slobodu... hlboké nadýchnutie, ako keby to niečo riešilo.
Zámok na perách povolil. Už sa to nedalo zastaviť. Rozum sa snaží prekryčať dušu. Preboha veď to nič nerieši! Buď ticho!!! Vzlyky sa derú z hrdla a chytajú sa rúk vetra. Letia preč, ale nie sú potichu. O pár minút bude všetko živé vediet, že niekto sa s nimi neteší. A určite im to pokazí náladu... i keď zatial to nikoho nezaujíma. Ako vždy! Ubolená duša kryčí s plných plúc. Dlho bola vezňom rozumu. Teraz je ona pánon... !
2024 ©