Týždeň chutí a vôní

Ahojte! Dnes som písala príbeh do školy : Európa v škole... Najskôr som si to napísala na nečisto a potom som to dve hodiny prepisovala! TAk tu to je:

Týždeň chutí a vôní

     V bruchu mi lietajú motýliky a od napätia si obhrýzam nechty. Celou cestou sem sme sa v aute s Kajou smiali, ale ako náhle sme prekročili bránu  ´´nášho´´ letného tábora, obidve sme stíchli. Ja od očakávania a napätia, Kaja pre svoj strojček na zuby, ktorý má prvý krát v živote na sebe.  Dosť sa zaňho hanbí a tak vôbec nehorí pre cudzími.
     Viezli nás Kajiny rodičia, ak by tu boli naši vysadili by nás pred bránou aj s taškami a s milým úsmevom  na tvári by nám povedali: ,, Ste už veľké, mali by ste sa už o seba postarať aj sami.´´
     Našťastie Anna a Leo nás nenechali na po spas šťastene. Statočne a s poriadnou dávkou sebazaprenia s nami absolvovali všetky papierovačky či sme NAOZAJ tie dve baby, ktoré sa k nim hlásili už  pred mesiacom, a či sú naozaj naše mená a rok narodenia.... Pomaly sú tu prísnejšie kontroly ako na letisku!
     Po dlhom boji s kuframi, ktoré sme vliekli k chatke číslo osem, sme sa rozlúčili. Leo a Anna sú ešte pomerne mladý, takže nás nebudú strápňovať pred ostatnými. Ako napríklad či sú čisté obliečky a či tečie v kúpeľni teplá voda...
     Tak, a teraz s Kajou stojíme pred chatkou a posunkovou  rečou sa dohadujeme, ktorá otvorí dvere. Už to po desiatich minútach začína byť trápne , tak sme sa museli uchýliť ku kameň, papier a nožničky. Vyhrala sóóm! Kaja na mňa hodila vražedný pohľad a z celej sily ako hroch, vrazila do kľučky. Dvere sa rozleteli a nechtiac buchli nízku dievčinu s pehavým nosom a hnedo-ryšavými vlasmi.
      ,, Au! Ty kráso, co to mnelo být?!´´ zatiahla pražským prízvukom. Vypleštila na nás oči a nazlostene si chytila odhalený bok, pretože jej tričko siahalo len po pupok.
     ,, Eh, prepáč. Nebolo to naschvál, len tuto kamoška sa potkla o kufor  a vrazila do dverí a... ´´ len do toho! Takejto úbohej výhovorke by ani trojročné decko. No, Kaja asi nemá nič lepšie, tak len zúfalo kýva hlavou.
     ,, O.k. v pohode. Nic se vlastne ani nestalo.´´ mávne rukou a pridrží nám dvere, aby sme mohli prejsť.  Vojdeme rovno do celkom priestrannej obývačky a dvomi posteľami a presklenými dverami, ktoré vedú na balkón. Z obývačko - spálne vedú schody na ďalšie poschodie a do kúpeľne.
     Na gauči sedia dve dievčatá na vlas podobné a hrajú karty.  Keď nás zbadajú  nevedia či nás majú najskôr privítať, alebo dohrať partiu. Velenia sa teda ujme Pehavý nos.
     ,, Tak toto je Timea a tá nižší je Myja.  Jáj im moc nerozumím, ledva rozumím vám, ´´ uškrnie sa
 ,, myslím, že nej sú ze Slovenska.´´
     Až teraz si ich lepšie obzriem. Obidve majú veľké čierne oči ako aj vlasy a úzke pery. Pleť majú snedú  až sem-tam do žlta. Oblečenia majú pestré a voľné. Vyzerajú ako keby pochádzali niekde z Indie, alebo z tých východných krajín.
Kaja sa osmelí  a zakýva im: ,, Ahoj! Ja som Kaja.´´  Teda, prisahám, že ak by som sa poriadne neovládla, tak by som určite odpadlo od šoku. Kaja so strojčekom a hovorí?! Klobúk dole.
      ,, No fajn. Já jsu taky Kája! A ty?´´ zvesela prehodí Pehavý nos. Myslím, že jej asi už ani inak nebudem hovoriť.
     ,, Sára.´´ usmejem sa a podám jej ruku. Myja a ... a Timea sa nakoniec predsa len  rozhodnú nás privítať a podajú nám ruku.
    ,, Ahoj, ja som Timea a môj sestra je Myja. Hovorím zle, veľmi nehovorím po Slovensko.´´ zamračí sa vyžšia Indka – Timea.  Pehavý nos zvraští nos a stiahne obočie . Najskôr som ani ja nerozumela, ale zachránila nás Kaja ( moja Kaja): ,, Aha! Takže vy nehovoríte po slovensky. Odkiaľ ste?´´
 Timea chvíľu uvažuje a potom sa niečo spýta sestry, ktorá vystrúha mučenícky výraz a oblíže si pery.
   ,, My sme z Indie. Náš otec je zo Slovensko. ´´ pomaly povie.  Povzbudivo sa na ne usmejem a poviem im, že hovoria skvele. Asi to pochopili, pretože sa na seba pozrú a usmejú sa.
 Pehavý nos nám ukáže  naše postele – v podkroví. Tam bude spať aj ona a ešte jedno dievča, ktoré neprišlo.
     ,, Dúfam, že to nebude němka.´´ uškrnie sa. Keď sa vybalíme, zlezieme dole kde si zahráme karty. Dorozumievame sa rukami nohami, lebo niekedy nám dvojčatá nerozumejú a dokonca niekedy ani Pehavý nos. Dosť sa pri tom nasmeje, pretože sa málokedy pochopíme.  Raz počas celej tej veľkej šarády nám niečo povie Pehavý nos, ale ani jedna jej nerozumieme.  Pehavý nos začala rozhadzovať rukami a robila dosť divotvorné grimasy, typu ako keď niekto dojí kravu a potom vyzerala ako keby išla niekoho zabiť. Keď som sa jej spýtala, ktoré je z toho správne, vyprskla do smiechu a až keď sa ukľudnila mi povedala, že len ide na záchod tak nech jej nečumíme na karty.  
     Asi po dvanástich partiách kariet sa otvoria dvere. Už sa stmieva , takže poriadne nevidno kto vo dverách stojí.  Vidím len vysokú dievčenskú postavu  s taškami. Má svetlé vlasy, od ktorých sa jej odráža svetlo z lampy nad dverami. Ráznym krokom vstúpila do obývačky, zhodila tašky : ,, Čaute! Ja som Katty a budem tu s vami bývať... Povedala som to správne? Viete, lebo ja sa ešte len učím. Pochádzam z Kanady. ´´
    ,, No pána!´´ zahlási Pehavý nos a všetky sa rozosmejeme. Naše Indky až o trochu neskôr, až vtedy keď im to preložíme. Aj Katty to pobavilo. 
Kanaďanka si k nám prisadla na koberec a navrhla, aby sme si zahrali šarády. U nich doma sa touto hrou veda zabávať aj celé dni.
       ,, Dáte si candy?´´ natrčila pred nás vrecúška s cukríkmi. Každá sme ochutnali, predsa len kanadské cukríky každý deň nemáme. Myja sa nevedela nimi dojesť, každá sme vytiahli svoje sladkosti a z každej sme ochutnali. Timea a Myja mali väčšinu takých ako my s Kajou, kúpené v našich obchodoch, ale našli sa tam aj chuťovky z Indie. Poviem vám, nič také som ešte predtým nejedla!  Ale a teraz neklamem, naše korbáčiky mali najväčší úspech.
        Večer sa príjemne vyvíjal a náš záujem o sladké prešiel na oblečenie. Moje pri Kattynom vyzeralo nudno a nevýrazne. Kattyn šatník tvorili hlavne sukne a pestré tričká  na ramienka – od všetkých úžasných značiek-  a kopa šnurovacích sandálov. Myja a Timea tiež nosili pestré oblečenie, ale bolo to o úplne inej káve ako u Katty. Dlhé voľné nohavice, tričká skoro až po kolená a tiež nespočetne veľa náramkov. Ich oblečenie bolo veľmi jemné,  museli sme si s Kajou dávať dobrý pozor, aby sme nad tým všetkým nezačali slintať...
    No, pehavý nos. Čakala som biele podkolienky a kristusky, ale ku podivu sa nič také neukázalo. Keď som sa jej to spýtala, s úškrnom na perách mi odvetila: ,, Národné dedičstvo sa len tak nemôže vyvážať z krajiny.´´
    Myslím, že tieto prázdniny budú poriadne pestré! 

jA