Vivaldi

    ,, Nie je to fascinujúce?´´ povie niekto za mňou. Hlas mi je známy, ale neotočím sa. Nemyslím si, že to bolo adresované mne. Plne sa sústredím na orchester. Nádhera. Je to.... fascinujúce...... otočím sa. Za mňou stojí vysoký mladý muž. Strapaté tmavé vlasy, ktoré mu stoja na každú stranu.  Bledá tvár, z ktorej ma pozorujé jeho tmavozelené  oči. Sálala z nich sila a bojovnosť, akokeby neustále proti niečomu bojoval... Ostré črty len zvýraznili jeho divoký výzor. Jeho výzor sa  mi viac hodil do lesa, alebo do vyprahlej púšte ako do barokovej sály... Zrazu ma premkol zvláštny pocit. Cítila som sa ako keby som bola mladý zajac a on vyhladnutý vlk. Stáli sme od seba ani nie meter a ja som sa bála, že ak sa pohne asi ma ovládne inštink a ujdem, teda ak sa mi to podarí.
     ,, Je to fascinúje. Nemám pravdu?´´ spýta sa známym hlasom, i keď namá prečo byť známy.... Pomaly prikývnem. Pomaly sa usmeje. 
    ,, Vždy ma to fascinovalo, tá sila!´´ zbožne sa zahladí na orchester. Ten pohľad mi k nemu nesedí, odkedy vlci prejavujú emócie?      ,, Vždy keď počúvam takúto hudbu mi ožíva každá bunka v tele. ´´ pozrie sa zase na mňa. Bol to pohľad plný nádeje a odhodlania, výzva.
      ,, Je to jedinečné... keď takúto hudbu počúvam ja mám pocit, že naozaj žijem v prítomnosti.´´ ako keby tie slová nepatrili ani mne. I keď sú mi známe, deja vu
      ,, Chodievaš sem často?´´ nakloný hlavu. Nie. Je to zváštny rozhovor.
     ,, Nie, som tu prvýkrát.´´ odpoviem
Oblizne si peru a zahladí sa do neurčita. ,, Veríš mi, že mám pocit ako keby sa toto už raz stalo?´´ placho sa usmeje. Placho! Pocit strachu sa niekam vytratil a nahradil ho pocit súznenia.
     ,, Hej, verím. Cítim sa rovnako.´´ Kde sa vo mne vzalo toľko úprimnosti?
     ,, Ako sa voláš?´´ spýta sa. Sebavedomo, ale aj trochu ostražito.
     ,, Prečo? ´´ napne sa mi celé telo.
     ,, Možno sme sa už niekedy stretli a len si tváre nepamätáme.´´ usmeje sa. Mozog protestuje a vraví, aby som bola na pozore, ale moja myseľ a duša sa nebránia.
     ,, Alica.´´ zrazu  i príde moje meno ako z inej doby. prižmúpry oči.
     ,, Alica... nemáš rada náhodou kosatce?´´ napeto povie.
     ,, Áno! Milujem ich!´´ doširoka sa usmejem, ale... Odkiaľ to vie? Zrazu sa mi v pamäti objavia strmé útesy a pocit adrenalínu. Zdvyhnem k nemu pohľad a už sa nezdržím...
     ,, Richard? Stále miluješ nebezpečenstvo?´´ taká prostá otázka, ale veľa sa za ňou skrýva. Rozjasnia sa mu oči a chytí ma za ruku. Moje štrnásť ročné srdce sa rozbúcha. Pozná dávnu lásku...

jA