Keď niekto volá o pomoc máloktorí z nás si ho všimnú. Všimnú si ho až v tedy keď sa niečo stane.... Väčšinou to nie je nič pekné. myslíte si, že nikto vo vašom okolí nepotrebuje pomoc?
Poviete si: ,, Veď tá baba má všetko, pekný dom, bohatého tatka,...´´
,, Môj kamarát sa stále usmieva, jemu nič nie je...´´
,, ... Čo ty o tom vieš? Nikdy si nič také neprežil / neprežila ako ja!´´
Kde berieme túto istotu. Kto nám povedal, že to bohaté dievča je šťastnné? Myslím, že my sami. Aj keď málokedy je to čo vidíme a myslíme si pravda. Možno je samo, nemá žiadnych kamarátov, pretože všetci sa chcú len na nej priživiť.
A čo váš kamarát? Že vraj sa stále usmieva. Hm, a vidíte ho každý deň? Ste s ním keď sa doma v kúte krčí a nieve kam ďalej? Spýtali ste sa ho niekedy či je naozaj v pohode?
Skúsme najskôr počúvať a až potom hovoriť. Nie naopak. Nato máme dve uši a jedny ústa, aby sme viac počúvali a až potom hovorili.
A najlepšia situácia zo všetkého je vtedy keď niekoho obviníte, že on predsa nikdy nemal také problémy ako vy! Ako si tým môžete byť istý? Všimnite si koľko o svojich kamarátov viete. Viete kdeich rodičia pracujú? Viete aká je ich obľúbená farba, jedlo? Viete kto sa im páči a viete čo doma robia keď nie ste spolu?
Vo väčšine prípadov asi nie.... Však? Alebo sa mýlim?
Tak ak nievete na jednu z týchto otázok odpovedať, tak ako môžete vedieť či ho niečo netrápi? Či náhodou nemá peklo doma alebo na krúžku?
Poviem vám, ak ste na dne tak je to zlé. Veľmi, veľmi zlé. Ste sami. A najhoršia samota je tá, ktorá neprichádze s tým, že nemáte kopu kamarátov a blízkych. Najhoršia samota je vtedy, ak máte veľa známych a všetci na vás serú. Ste im dobrý len vtedy, keď z vás niečo majú. Keď ich rozveselíte, keď sa stále usmievate a vtipkujete.
Len si všimnite, že keď má niekto z triedy problém, všetci ho najskôr potupia a vysmejú sa mu. Keby ho radšej podporili alebo ho aspoň nechali na pokoji, urobili by viac ako ho takto psychicky týrať.
Z dola je všetko iné. Nie je to ako ležať v tráve a pozerať sa na stromy. Je to ako sa pozerať z bahna do tmy. Smútok vám drtí telo a plačom nič nevyriešite, len sa stupňuje.
Válate sa niekde v prachu a napäto načúvate či tie kroky čo okolo vašich dverí prechádzajú sa náhodou nezastavia a neotvoria ich. A potom ten človek si k vám klakne a obíme vás. A vy viete, že je všetko v poriadku. Už viete že niekomu na vás záleží.
Ale keď tie kroky prejdú a idú sebavedomo ďalej,..........
jA