Nie v rade

   Už dáky ten piatok žijem s krátkymi vlasmi. Pamätám si ako mi po nespočetný krát padali okolo tváre, ale predsa to bolo niečo iné. Bolo to svojím spôsobom po prvýkrát.  Vlasy vystrihané po bokoch a keď som po nich prstami prešla mala som pocit, ako keby som hladkala psa. Na uši mi fúkal studený vietor a kým som si zvykla na ofinu! Neustále mi padala do očí, nevedela som si ju zopnúť na tréningoch.
    Ale o tomto nechcem písať. Chcem písať o pohľade ľuďoch. Keď ma uvidel brat, dlho sa na mňa pozeral a potom sa ma veľmi inteligentne spýtal : ,, A ty nechceš mať dlhé vlasy? Ako baby?´´
    V škole to kamošky dlho nevedeli stráviť. Neustále sa na mňa pozerali a doteraz nechápu prečo som to urobila. Byť jedinečná, nestáť už vopred vyšľapanom rade!
     A to veľa z nás nechce. Málokto z nás sa chce byť iná ako väčšina. Lebo je to strach, strach a neistota. Sme natoľko závislí od pohľadu ostatných až je to smiešne! A keď to tak vezmete, riešite keď niekto príde v niečom čo nie je v móde? Že má niekto strojček na zuboch, alebo okuliare, riešite, že ten chalan má dlhé vlasy alebo, že učiteľka nosí stále to isté? A ak aj áno, tak ako dlho to riešite? Možno ani nie pár minút a život ide ďalej. Tak prečo sa nestále bojíme čo na nás povedia druhí?  Musíme sa mať radi taký aký sme, a až vtedy nás aj ostatní tak budú brať.
    Všetci máme chyby, keby sme boli dokonalí bola by tu pekná nuda a nenávisť, pretože by sme v ničom nevynikali a boli by sme rovnakí.

jA