Dlho som premýšlala, čo ma tak fascinuje na snehu. Jeho čistota, pokoj, nádej niečoho nového, jas snehovej pokrývky, alebo atmosféra Vianoc? A čo ak ani jedno z tojo nie je to pravé?
V izbe mám obrovské okno, cez ktoré vidím všetko čo vidieť potrebujem. A dnes neží. Obloha už nie je sivasto modrá, ale čisto biela až ťahá oči. Ako keby sa roztrhlo nebo a svetlo viery v nbiečo dobré presakovalo cez ňu. Vločky studenej krásy letia k skrehnutej zemi. Je to ako tanec baletiek, jednej veľkej rodiny. I keď vietor fúka a šlahá, vločky sa nenáhlivo pohupujú smerom nadol.
Pre mňa je sneh symbolom niečoho čistého- nová nádej, sneh očistí poškodenú a unavenú zem od všetkej nečistoty, ktorú spáchali ľudia. Zima je ako injekcia s uspavacím sérom.
A sneh padá a padá, čistí zem aj naše duše a nabáda nás konať dobre v bežné dni.
A už viem čo je na snehu také fascinujúce - nádej v dobro ľudí.
jA