Bolo to jeden jesenný deň. Možno október a možno November, to nie je dôležité. Vtedy som išiel zo školy. Bol to ťažký deň a k tomu strašná zima. Išiel som okolo malých obchodíkov, ale nepozeral som sa do výkladu. Len som tupo pozeral do zeme a nevedel som sa odpútať od svojhich problémov. Kráčal som ako každý z toho veľkého stáda, ktoré sa nazýva ľudia. Riešil som len seba a svoje neexistujúce neštastie, miesto toho aby som sa poobrezal okolo seba a kochal sa nádhernou uličkou s malými obchodíkmi a s alejou stromou sfarbených do ohnivočervena. Možno by som si vtedy všimol ako sa odlepil od múru domu tieň. NAjskôr to bol tieň, ktorý nikto nevidel, potom sa z tieňu sformovalo stvorenie, podobajúce sa na mačku. Mačka sa nemusela pred nikým uhýbať, všetci to moje veľké stádo, ostatný sa jej uhli a ani o tom nevedeli. Každý ktorý je zahladený do seba a svojich problémov, sa vyhýba šťastiu. A k tomu je tak blízko!
číst dál